Anton Baláž Livres

Bratislavská štvrť Vydrica vstúpila do dejín mesta ako osobitný fenomén. Príbehová koláž o Vydrici zahŕňa rozmanité pohľady na jej historické osudy a príbehy s nimi spojené. Mnohí slovenskí spisovatelia situovali dej svojich románov a poviedok práve na Vydricu: prozaici D. Chrobák, E. Bohúň, Š. Bednár, F. Kráľ, básnici Š. Žáry, J. Rak a V. Reisel, ktorých priťahovali vydrické „temné noci rozkoše“. Kniha zachytáva aj príbehy a osudy ľudí z obdobia zániku Vydrice, ktorú zbúrali koncom šesťdesiatych rokov.

Príbeh povojnového vysťahovania slovenských židov do Izraela, ktorý autor rekonštruuje zo zachovaných archívnych dokumentov a spomienok pamätníkov. Obetaví jednotlivci i vplyvní politici ako Vladimír Clementis v Prahe či Daniel Okáli v Bratislave výraznou mierou prispeli k tomu, že slovenskí židia mohli bez väčších prekážok odísť do zasľúbenej krajiny a začať budovať slobodný život.

Anton Baláž si za hlavnú postavu svojho románu Povedz slovo čisté zvolil Štefana Krčméryho (1892 – 1955), významnú kultúrnu osobnosť medzivojnového obdobia. Svojím národným cítením a európskou vzdelanosťou výrazne prispel organizačnou, redaktorskou, vedeckou i literárnou činnosťou k zvyšovaniu úrovne etablujúcej sa modernej slovenskej kultúry. Jeho pracovitosť, priateľskú otvorenosť a jemnosť však sprevádzala duševná choroba. Posledné roky svojho života strávil v psychiatrickej liečebni Pezinku. Práve tu sa odohráva podstatná časť románu, v ktorom cez denníkové zápisky ošetrujúcej lekárky autor zobrazuje život umelca s rozdvojenou, ale stále ešte tvorivou a jasnozrivou mysľou. Miesto v románe má aj milostný príbeh študenta literatúry Jakuba s Krčméryho lekárkou a generačný pohľad na ťažké päťdesiate roky.

Z archívov, dobovej literatúry, spomienok umelcov i dám najstaršieho remesla oživuje autor bratislavskú Vydricu, pôvodne štvrť dunajských rybárov, lodníkov a remeselníkov, v ktorej sa už v 18. storočí usadili prostitútky a uličky na hradnom návrší sa postupne stali centrom rozsiahlej remeselnej prostitúcie. Autor dokumentárne verne zaznamenáva likvidáciu prostitúcie v Bratislave po roku 1948. Po nej nasledovala aj likvidácia Vydrice ako súčasti bratislavského Podhradia. Aj keď Vydrica patrí nenávratne minulosti, genius loci tohto miesta zostáva stále živou súčasťou dejín Bratislavy. Na dobových fotografiách, pohľadniciach a vo výtvarných dielach sa nám zachovala už len nostalgická spomienka na toto romantické zákutie mesta.

Príbeh o odvrátenej tvári súčasnej Bratislavy. Drogový protest hrdinky zo zbohatlíckej rodiny je výrazom odporu voči rodičom, ktorí ju chcú vyklonovať na svoj obraz, a jej vzťah k podobne postihnutému chlapcovi vyznaním túžby po svete iných hodnôt.

Vyšlo s podporou Ministerstva školství, mládeže a tělovýchovy ČR, ve spolupráci se Slovenským literárním centrem jako doporučená učebnice pro střední školy v ČR.

Balážova prozaická prvotina je plodom úrodných šesťdesiatych rokov spadla však rovno pod kolesá rozbiehajúcej sa normalizačnej mašinérie. Knižný debut bol krátko po vydaní, v roku 1971, stiahnutý z predaja a zošrotovaný. Texty nie sú iba spomienkou na neblahé časy, ale aj výpoveďou o ideáloch vtedajšej mladej generácie.

Príbeh troch začínajúcich umelcov sa začína na jar v roku 1968. Na rýchlo sa vyvíjajúce udalosti reagujú v odľahčenom happeningovom štýle. Dubčekovská revolúcia sa pre nich uprostred bratislavskej jari stáva „báječným dobrodružstvom“, sprevádzaným pochodmi a mítingami, ale aj objavením sochy Stalina v reťaziach v podzemí Bratislavského hradu. Minulosť do ich zväčša nepopísanej pamäti prináša mladá výtvarníčka Anita, ktorá sa vracia do rodného mesta, aby tu predstavila svoje umenie erotickej akcie. Prichádza z Paríža, kde prebiehajú študentské protesty. Román zároveň prináša takmer dokumentárne verný obraz obrodného procesu s jeho tragickým augustovým vyústením. Je príťažlivým a originálne vyrozprávaným príbehom generácie, ktorú v rokoch normalizácie prinútili zabudnúť na jar, ktorá bola.

V románe z prostredia chemickej továrne Tu musíš žiť (1983) kriticky nastolil problematiku života verbálne preferovanej, ale v sociálnom zmysle slova obchádzanej robotníckej society v období tzv. reálneho socializmu.