Napätie v Európe a revizionistické nároky susedov priviedli Československú republiku k normalizácii stykov so sovietskym štátom a k hľadaniu ochrany vo zväzku Paríž - Praha - Moskva. Opozičná Hlinkova slovenská ľudová strana odsudzovala spojenectvo ČSR so Sovietskym zväzom. Diplomatické uznanie slovenského štátu Sovietskym zväzom nasledovalo po iniciatíve slovenského vyslanca v Berlíne. Začalo sa hovoriť o "spriatelenom Rusku". Ku koncu vojny, v roku 1944, si málokto uvedomoval hrozbu morálneho a politického zmätku, keď sa k demokratickým víťazným Spojencom priradila totalitná moc.
Z autorovho úvodu: "Témy, na ktoré sa v tomto výbere sústreďujem, prinášajú veľké množstvo najrozličnejších rozporných otázok, načrtávajú prístup vedúcich politikov ČSR, Slovenska, Maďarska a Ruska k formovaniu zahraničnej politiky, vrátane vzťahov, v mimoriadne zložitom období. V situácii, keď sa nacistická mašinéria vydávala na pochod cez málo stabilnú a rozhádanú Európu, je mimoriadne zaujímavé sledovať názory, motiváciu a konanie vládnucich kruhov jednotlivých krajín, ale i reakcie rôznych politických strán a zoskupení. Krátka medzihra, za trvania diplomatických vzťahov medzi ľudáckou Bratislavou a komunistickou Moskvou, v období pred začiatkom druhej svetovej vojny, dlhé roky zatajovaná, ilustruje nielen politický pokus pod dozorom Berlína, ale aj vnútorné korene dobového slovenského rusofilstva. Z nášho hľadiska si zasluhujú pozornosť zahraničnopolitické úvahy reprezentantov rôzneho názorového zamerania, ich protirečenia, predstavy, nádeje a sklamania. Všetky otvorené otázky z obdobia vojny sa od roku 1945, v mierne modifikovanej podobe, znova dostávali na diplomatickú scénu a podnecovali rozpory zainteresovaných štátov. Pre malé krajiny strednej a juhovýchod nej Európy, ktoré sa napokon ocitli v područí Sovietskeho zväzu, ovládaného J. V. Stalinom, začala dlhá a strastiplná cesta k vzdialenej vidine slobody."
