Katarína Karabová Livres

Slovensko-latinská baroková literatúra nadväzujúca na predchádzajúce obdobie humanizmu a renesancie je charakteristická svojím osobitým žánrovým ladením, ale aj bohatosťou jazyka prejavujúcou sa vo zvýšenej rétorickosti a s ňou spojeným vyjadrovaním. Zmysel pre detail sa ukazuje najmä u barokových básnikov, ktorí využitím relevantných básnických výrazových prostriedkov, predovšetkým hromadením synoným, častým využitím metafory, personifikácie, synekdochy alebo alegórie dávajú svojim dielam punc originality a poetickosti. Význam básnických výrazových prostriedkov sa s o to väčšou silou prejavuje v epigramatických básňach, ktoré sú typické svojou stručnosťou. V našej literatúre si epigram získal obľubu už v období humanizmu a renesancie v dielach takých významných predstaviteľov, akými boli Ján Sambucus, Ján Bocatius alebo Ján Filický. Ani barokoví básnici naň celkom nezanevreli. Príkladom môžu byť štyri básnické epigramatické zbierky z produkcie Trnavskej univerzity, ktorých autorom je jezuita František Babai pôsobiaci v Trnave ako knihovník a katechéta. Táto práca si za cieľ svojho skúmania vybrala jednu zo štyroch zbierok Františka Babaia s názvom Ungariae reges, básnikovu prvotinu, ktorá prináša básnické portréty 48 uhorských kráľov. Autor sa v nej rozhodol prebásniť historické dielo svojho rehoľného spolubrata Ladislava Turóciho Ungaria suis cum regibus.

Mladá Cirkev bola od počiatku konfrontovaná s viacerými problémami. A nešlo len o príkoria vo forme početných prenasledovaní zo strany rímskych vladárov. Cirkevné dejiny nám ukazujú viaceré otázky, ktoré muselo spoločenstvo kresťanov riešiť po smrti apoštolov. Vlastne hneď po ukrižovaní a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista sa vynorili pochybnosti o jeho božstve a ani spory týkajúce sa Svätej Trojice nenechali na seba dlho čakať. Ľudia sa celkom prirodzene dopytovali, čo ich čaká po smrti, a kedy sa splnia slová Spasiteľa o poslednom súde. Vznik viacerých heretických smerov kresťanskému spoločenstvu v hľadaní pravých odpovedí nijak nepomohol, skôr výrazne poškodil. Diela cirkevných otcov dávajú odpovede nielen na kristologické, trinitárne či pneumatologické otázky, ale ukazujú pravé učenie Cirkvi a jej odporúčania aj vo všednom živote kresťanov. Pravidelné čítanie Svätého písma, pristupovanie k sviatostiam, manželstvo, celibát, penitenčná prax sú len zlomkom oblastí, ktorým sa venujú diela starokresťanskej tradície. Aj v tomto ohľade má štúdium textov cirkevných otcov v dnešnej dobe svoj nepopierateľný význam. Poskytuje nám vynikajúci príklad sledovania teologických úvah na témy späté s počiatkami kresťanstva a posilňuje našu vedomosť o problémoch, ktoré musela Cirkev riešiť. Súčasne sa však skrze poznanie hlbokých myšlienok ranokresťanských spisovateľov vďaka ich pravovernosti a svätosti života upevňuje i naša viera.