Derek Rebro Livres

Derek Rebro je literárny kritik a redaktor. Vydal básnickú zbierku Okamih pred dopadom (2010) a literárnovedné monografie Ženy píšu Poéziu, muži tiež (2011) a Jej mesto v jeho svete? (2013). V súčasnosti sa venuje rodovo orientovanému časopisu Glosolália.

Zbierka uzatvára neostentatívnu, no jasne rozpoznateľnú trilógiu, započatú predošlými knihami Okamih pred dopadom (2010) a Ako tieň na pľúcach (2014). Ich typickými a novou zbierkou vo viacerých ohľadoch odlišne rozvíjanými znakmi sú difúznosť identity, inakosť rôzneho druhu, nielen existenciálna úzkosť, zrkadlenie sa v roztrieštených plochách časopriestoru, asociálnosť, vyplývajúca aj z heteronormatívnych a rodovo podmienených spoločenských očakávaní a iné, to všetko podávané v často hrozivom, chvíľami „čierno-humornom“ ANestetickom ráme a dopĺňané o diskurzívne a (seba)ironické, ale aj intuitívne dotované odkazy. Zbierku, ktorá vychádza v edícii Mušľa ilustrovala Ivana Šáteková.

Debutová zbierka poézie Dereka Rebra básnicky zaujímavým spôsobom skúma, akými spôsobmi je prostredníctvom tela reprezentovaná či konštruovaná identita. Pokúša sa určiť parametre „inakosti“, otvára priestor pre problematiku rodovej neutrality. Uprostred súčasného sveta hľadá lyrický subjekt priestor pre psyché, telo zároveň odkrýva, aj zahaľuje – medzi subjektom a telom, je vzťah totožnosti i odlišnosti. Odkazuje aj na Narcisa skloneného nad vodou. Sémanticky zaťaženým leitmotívom je vodná hladina a motívy s ním prepojené (dopad na hladinu ako metafora dopadu zraku ne zrkadlo, dopad na dno...).

Nežnosť rozkladu je štvrtou zbierkou Dereka Rebra a tvorí jedno rozsiahlejšie ucelené pásmo. Rebrova poézia využíva drzosť spájať nespojiteľné (ako svojho času P. Macsovszky), odstraňovaním textu a kontextu posúva aj „deletačné“ postupy (podobne ako N. Ružičková) a skôr prirodzene a nevedome než vedome a cielene sa v jeho tvorbe ustálila dichotómia slov vo verši (ako sme zvyknutí z poézie nadrealizmu). Dôležitú otázku, či básne máme čítať ako podnet pre intelekt („ako situáciu textu“) alebo ako osobnú správu čitateľovi o „situácii subjektu“ a autora ponecháva Rebro iritujúco otvorenú.

Sprítomňovanie ženskosti a mužskosti súvisí s urbánno-rustikálnym vzťahom napr. v tom zmysle, že rodovo stereotypné zobrazovanie pramení i z rustikálneho hodnotového rámca, ktorý je väčšmi spätý s tradičnými – aj morálnymi a náboženskými – hodnotami. Tento fakt sa dá vystopovať tak v zbierkach J. Mihalkoviča, ako aj L. Vadkerti-Gavorníkovej. Hrdinka veršov Vadkerti-Gavorníkovej sa nevyčleňuje len z dedinského prostredia, ale súbežne s tým aj z tradičných rodových stereotypov, ktorých stelesnením je jej matka. Lyrická subjektka (autorka) sa zároveň pokúša o uchopenie vlastnej, androcentrizmom netienenej existencie a o jej svojské zanesenie do básne. Mihalkovičove verše zas okrem tvarových kvalít spätých so ženským/urbánnym písaním prinášajú komplexnejšie vykreslenie mužskosti. Obaja napísali verše, ktoré sa v rôznych významoch vymykajú z (aj rodovej) konvencie, z dichotómií, vrátane tej urbánno-rustikálnej, a ktoré sú dodnes výzvou pre rôzne interpretačné prizmy.

Wie ein Bildhauer bearbeitet Derek Rebro sein Textmaterial, hackt alles Unnötige und Überflüssige ab, bis am Ende eine sehr reduzierte Textskulptur zum Vorschein kommt. Rebros minimalistische Poesie wird getragen von Assoziationsketten, Wortdichotomien, Spannungen und Polarisierungen – oft zwischen einem ICH und einem ER oder auch SIE oder WIR. Seine Gedichte sind Fragmente einer introspektiven, empirischen Welt, ein wildes assoziatives Kaleidoskop.

Kniha sa zameriava na skúmanie inovatívnych kompetencií poetického jazyka vybraných autoriek básní.