Knihu môžeme označiť za sprievodcu životom a tvorbou Ivana Kadlečíka. Prináša vlastné texty autora, jeho odpovede na inšpiratívne otázky z rozhovorov s významnými osobnosťami, komentáre k spoločenským udalostiam i udalostiam v kultúre a literatúre.
Prozaik pracuje s iným časovým horizontom a inou perspektívou, ak sa môžem vyjadriť nadnesene, hovorí nie z hľadiska chvíle, ale z hľadiska večnosti. Možno nie každý, ale o prozaikovi Kadlečíkovi to platí na sto percent. Niežeby sa vyhýbal prítomnej chvíli – napríklad vo Vlastnom horo(r)skope zachytáva prostredníctvom znamení zvieratníka priebeh práve plynúceho roka – ale nepodlieha jej prepudrovaným a primaľovaným pôvabom. Jeho prítomnosť siaha hlboko do minulosti i do budúcnosti, lebo, ako sám hovorí, „zajtrajšok sa začína pradávno“. Preto sa správa o jednom roku stáva v jeho podaní kronikou dvadsiatich rokov vyhnanstva, a vlastne úvahou o vyhnanstve vôbec. Kadlečík hovorí zdanlivo o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka, no zároveň nepriamo kreslí portrét doby: veď spoločnosť už len tým, koho odmieta, zapiera a umlčuje, vydáva výrečné svedectvo o svojom charaktere.
„Zneje to čudne ako každý paradox, ale normalizácia ma vlastne oslobodila a priviedla k sebe samému. Pochopil som, že nemusím byť konformný, devótny voči nadriadeným, opatrný, spoliehať sa na vrchnosť, ale bezohľadne si môžem písať čo chcem bez konvencií a predsudkov. (...) Moje tajné texty s samizdate čítali a vysoko hodnotili českí intelektuáli, niečo sa publikovalo aj v zahraničí. Inak by človek ľahko podľahol pocitu, že je vyvrheľ. Zápasí sám so sebou, lebo taký život sa podobá chôdzi po lane nad priepasťou a neraz som sa nebezpečne zapotácal, lebo ako sa vraví, človek je tvor slabý a hriešny. Asi ma podopierali anjeli, tie bytosti neznáme, ale aj známe: všetci, ktorí ma mali radi, živí i mŕtvi, a ktorých som mal rád ja. To očisťuje“ Ivan Kadlečík.
Korešpondencia Ludvíka Vaculíka s Ivanom Kadlečíkom z rokov 1969 - 1989 (vydanie prvé).
"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Doslov: Pavel Hrúz
Kniha slovenského prozaika, esejistu, literárneho kritika, ktorá je plynulým pokračovaním jeho kníh Lunenie a Epištoly. Zložená z fragmentov zdanlivých náhodností, i "ohromných maličkostí". Jej súčasťou je i rozsiahla esej venovaná J. S. Bachovi.
Oproti minulým písačkám sú tieto o voľačo smutnejšie. Vyskytne sa v nich už aj rozjímanie o starobe. Ba možno povedať, že takmer všetky tie prelúdiá nadobúdajú meditatívny i kontemplatívny charakter a možno ich počúvať či čítať za zvukov Bachovej hudby, ktorá prebúdza v Kadlečíkovi básnika a to ani nie práve v básňach, ale ešte viac v prozaickom texte.
Kniha reflexií - esejí - príbehov,neobyčajne hlboká výpoveď jedného z najvýznamnejších prítomných slovenských autorov pôvodnej prozaickej tvorby, s ktorou si možno odpovedať na množstvo nevyslovených otázok.
'Besednice' - úvahy a eseje významného súčasného literárneho kritika, historika a spisovateľa, ktorý mal v časoch normalizácie zákaz publikovať pre svoje zásadové postoje.
