Druhé vydanie, upravené obsahovo aj formálne (graficky zjednotené s ostatnými doteraz vydanými zväzkami). Slovensko v staroveku, v čase historických Keltov, Rimanov, Germánov a ďalších národov.
Sambucus zahrnul do svojho ôsmeho zväzku pätnásť štúdií v širokom tematickom i časovom zábere. Aj tentoraz ich poradie neurčil sled písmen abecedy, vek či postavenie autorov, ale viac-menej tematicko-chronologické hľadisko. Grécko- rímsky starovek dominuje v úvodných štyroch príspevkoch: v prvom, ktorý je zameraný lingvisticky, Barbora Machajdíková zisťuje, do akej miery je dnes pri štúdiu italických jazykov únosné akceptovať výpisky Sexta Pompeia Festa z rozsiahlej zbierky Verria Flacca De verborum significatu. Opierajúc sa o Frontinov spis De aquaeductu urbis Romae, približuje Lenka Fišerová význam rímskej vodovodnej siete, jej prevádzku a postavenie správcov za vlády cisára Nervu a jeho nástupcu Traiana. Príspevok Jozefa Kordoša si kladie otázku o objektivite a spoľahlivosti podania grécko-rímskeho historika Cassia Diona v opise nástupu Severovcov, ak sa porovná s anonymným životopisom Didia Iuliana. Napokon Erika Brodňanská načiera do veršovanej korešpondencie sv. Gregora z Nazianzu, aby ukázala na kolízne body medzi štátom a cirkvou v epoche kappadóckych cirkevných Otcov. Na vrcholný stredovek upriamuje pozornosť štúdia Wilkena Engelbrechta o Jánovi z Garlandie, predstavujúc jeho kritickú mienku o obľúbených, autonómne latinských gramatikách Alexandra de Villa Dei a Eberharda de Béthune. Na prechádzku po cestách vývinu cirkevnej stredovekej hudby ako nositeľky pomerne rôznorodých latinských textov pozýva Ivan Balta, ktorý pripomína aj významný zástoj Dalmácie v tejto oblasti. Vzťah medzi básnikom Petrarcom a hipponským biskupom Augustínom, ktorý cez priestor storočí vychovával humanistovo svedomie, približuje Katarína Karabová. Novolatinské písomníctvo má už tradične medzi štúdiami najpočetnejšie zastúpenie. V tejto skupine najprv Jana Balegová skúma intertextové vzťahy Bocatiovej eklogy Celadon k rímskym elegikom. Až do 18. storočia a k mnohostrannej osobnosti Mateja Bela posúvajú čitateľa Imrich Nagy a Erika Juríková; Nagy vrhá svetlo na Belovo spracovanie dejín Zvolena, Juríková zasa na opis Skalice. Akým humorom okoreňovali svoj život jezuitskí misionári v ťažkých životných podmiekach vzdialenej cudziny, odhaľuje Petr Zavadil. Malý krok k prehodnoteniu neraz paušálne podceňovanej príležitostnej novolatinskej poézie urobili Miriam Poriezová a Angela Škovierová. Posledné tri príspevky sa zameriavajú na najnovšiu tematiku. V štúdii o zásadách prepisu a flexie starogréckych a antických mien, ktorých sa plánuje pridŕžať chystaný špecializovaný slovník, Ľudmila Buzássyová naznačila, či vôbec a ako sa dá plávať medzi Skyllou vernosti východiskovému jazyku a Charybdou zdomácnenia. V menej riskantných vodách sa pohyboval Peter Fraňo, keď poukázal na objektívny prínos prekladov Miloslava Okála k štúdiu helenistickej filozofie na Slovensku, hoci ho súdobá kritika nedocenila alebo obišla nezáujmom. Okála, ktorého storočnica narodenia pripadá na rok 2013, sa v nemalej miere týka aj príspevok Daniela Škovieru o peripetiách univerzitnej i stredoškolskej latinčiny na Slovensku medzi rokmi 1922 až 2008. S okálovským jubileom súvisí pozornosť, ktorú venujú nášmu prvému profesorovi klasickej filológie dva príspevky v rubrike správ. Ostatné správy informujú ako zvyčajne o vedeckých podujatiach, príp. iných udalostiach. Šírku tematického spektra vied o antickom staroveku a jeho dedičstve vcelku vyvážene odráža šestnásť recenzií nových publikácií. Predložený zväzok završuje súpis diplomových prác obhájených na Trnavskej univerzite v roku 2012 zo širšie ponímanej klasickej filológie.
Belove Vedomosti o uhorských stoliciach nie sú prameňom len pre poznanie histórie jednotlivých regiónov, ale môžu poslúžiť ako historický prameň pre iné vedné oblasti. Ich význam pre geograficko-historický výskum Slovenska ako prvý pochopil pražský profesor Alexej Petrov, ktorý na základe priamych citácií vyvracia Škultétyho interpretáciu vybraných častí, podľa ktorej je Bel autorom tvrdenia, že hornouhorské zemianstvo (tekovské, turčianske, liptovské) je poslovenčeným potomstvom maďarských zemanov, a obviňuje Škultétyho, že nepozná Belovo dielo. Nepopierateľný význam má Belovo dielo pre výskum osídlenia Slovenska, ako to vyplýva z publikovaných štúdií Juraja Žudela. Ten nespochybniteľne dokázal, že Vedomosti sú významným prameňom pre poznanie krajiny, a to najmä socioekonomických prvkov 20. – 30. rokov 18. storočia.
