Eva Augustínová Livres

Vedecký almanach v reprezentatívnej úprave je úspešným pokračovaním predošlého zväzku. Ôsmi autori sa vo svojich príspevkoch venujú rozmanitým aspektom života a diela Mateja Bela. Slovami autora predhovoru Vladimíra Hiadlovského, rektora Univerzity Mateja Bela: „Dostávame sa tak opäť k publikácii, ktorá naširoko otvára bránu poznania do obdobia života a diela slávneho očovského polyhistora, už jeho súčasníkmi oceňovaného ako „veľká ozdoba Uhorska“, na ktorého môžeme byť právo hrdí.“

Cieľom monografie je podať prehľad vydávania technickej a prírodovednej literatúry na Slovensku od počiatkov jej vydávania až po hraničný dátum - rok 1918, čo znamená zmapovanie a analýzu dokumentov v priebehu takmer štyroch storočí, ktorých tvorba bola determinovaná z väčšej časti pôsobením Trnavskej univerzity a Baníckej a lesníckej akadémie. V tejto práci zámerne ustupujú do pozadia dejiny spomínaných inštitúcií, a to najmä kvôli tomu, že tieto témy boli niekoľkokrát rozobraté v mnohých domácich a zahraničných monografických prácach a čiastkových odborných a vedeckých štúdiách, do popredia sa síce dostanú jednotlivé vedné odbory vyučované na univerzite a akadémii, ale budú predstavené vedeckými dielami a popularizačnými štúdiami odborníkov jednotlivých vedeckých disciplín.

Obsah knižníc sa v minulosti i v prítomnosti rozhodujúcou mierou stal súčasťou výmeny informácií a výstavby duchovných hodnôt spoločnosti. každá národná kultúra sa usiluje primeraným spôsobom interpretovať a využívať písomné kultérne dedičstvo zhromaždené v knižniciach, archívoch, múzeách alebo u jednotlivcov. Historickú knižnicu nemôžeme považovať len za súbor uložených dokumentov, ale v prvom rade sa komunikáciu hodn§t, ich recepciu, výmenu a obohatenie. V rámci dejín knižnej kultúry patria dejiny knižníc a knižných zbierok medzi najvýznamnejšiu disciplínu. V knižniciach sa uchovávajú a odrážajú dôležitú témy a udalosti národného, duchovného, kultúrneho, spoločenského a politického života vrátane ich nadnárodných, medzikultúrnych i multikúltúrnych konexií a kontextov. Výskum dejín knižníc sa priamo viaže na ďalšie vedné disciplíny a ich dejiny. V oblasti politických dejín boli knihy a knižnice jedným z prvkov politického pohybu, v spoločeských dejin ách sa výskum viaže na jednotlivé spoločenské skupiny, čitateľskú komunitu. Monografia podáva pohľad na jednotlivé typy knižníc na Slovensku a na ich príklade predstavuje dejinný vývoj tejto neopomenuteľnej zložky kultúrneho dedičstva Slovenska a Slovákov.

Základným charakteristickým znakom monografie je jedna téma - vedecká komunikácia a viacero interpretácií čiastkových výskumných tém, akými sú typy a obsah korešpondencie uhorských exulantov, ovplyvňovanie a formovanie dobových spoločenských postojov, všímanie si aspektu výmeny názorov, predstavenie korešpondencie ako prostriedku kultúrneho transferu, vytvorenie plastického a presnejšieho obrazu vzájomných relácií medzi vzdelancami, predstavenie korešpondencie ako dokladu priaznivého či nepriaznivého obdobia po politickej, spoločenskej či inej stránke, ako základný pramenný materiál k poznaniu dejín krajiny, v ktorej vzdelanci pôsobili, rozširovanie myšlienok vzdelancov, kritické nazeranie na významné spoločenské témy a udalosti, vnímanie rôznych aspektov korešpondencie - aspekt cestovania, vzdelávania, kontaktov, politickej a spoločenskej situácie a v neposlednom rade súkromných informácií, ktoré môžu výrazným spôsobom upresniť momenty života i diela vzdelancov, ktorí patria medzi výrazné osobnosti v dejinách Slovenska.

Druhá časť zborníka je zameraná na duchovnú a hmotnú kultúru zemianstva. Medzi zemianstvom sa kládol veľký dôraz na vzdelanosť. Pokiaľ to majetkové pomery umožňovali, snažili sa zabezpečiť vzdelanie, ktoré umožňovalo aj kariérny postup. V mnohonárodnostnom štáte, akým bolo Uhorsko, sa vyžadovala hlavne znalosť jazykov. Nižšia šľachta bola jazykovo spätá s postredím, v ktorom sa nachádzala, preto v slovenskom prostredí bolo ovládanie a používanie slovenčiny samozrejmosťou. Základom vzdelanosti však bolo ovládanie úradného jazyka štátu, latinčiny, na najvyššej aj lokálnej úrovni. Okrem toho sa v novoveku presadzovala stále viac aj maďarčina, ktorá bola ako "jazyk vlasti" prejavom príslušnosti k zemianskemu stavu. Z hľadiska materiálnej kultúry sa zemianstvo snažilo odlíšiť od okolitého obyvateľstva. Prejavovalo sa to i v obliekaní. Zemianske kúrie a kačtiele sú samostatným stavebným typom, ktorý sa odlišuje od ostatnej zástvaby na dedinách a v mestách a dodnes sú najviditeľnejšiími pamiatkami na prítomnosť zemianstva.

Zborník svojím interdisciplinárnym prístupom približuje rôznorodé aspekty výskumu najpočetnejšej privilegovanej stavovskej skupiny, ktorá zohrávala v Uhorsku, a v rámci neho predovšetkým na území Slovenska, v novoveku významnú úlohu. Stredná a nižšia šľachta, ktorú označujeme pod spoločným názvom zemianstvo, patrila v minulosti na Slovensku k veľmi výraznej spoločenskej skupine. Bolo to dané početnosťou šľachty na našom území a tiež politickým systémom, v ktorom patrili k privilegovanej vrstve obyvateľstva. Vzdelaní zemania boli tiež nenahraditeľní v stoličnej samospráve, ktorá bola hlavnou platformou, kde sa odohrával spoločenský život zemianstva. Jednou z najdôležitejších oblastí uplatnenia zemianstvo bolo aj vojenstvo. Okrem vidieckeho prostredia sa zemania usadzovali stále častejšie aj v mestách, kde sa venovali aj obchodnej činnosti a remeslám.