Ingrid Kušniráková Livres

Verejné slávnosti sú kľúčovým nástrojom na reprezentáciu a konštitúciu spoločnosti, definujúc, kto je „náš“ a kto „cudzí“. V monarchiách sa účastníci identifikovali s dynastiou, v totalitných režimoch s vládnucou stranou, a v demokratických spoločnostiach s historickými osobnosťami a udalosťami. Historici poukazujú na prepojenie religióznych a svetských prvkov, pričom dochádza k sekularizácii náboženských slávností a sakralizácii politických osláv. Kapitoly o náboženských, národných a politických festivitách začínajú v druhej polovici 17. storočia, keď sa katolícka cirkev snažila rekatolizovať mestá Uhorska. Biskupské vizitácie sa v 19. storočí transformovali na náboženské slávnosti, ktoré demonštrovali prestíž cirkvi. Protestanti, sláviaci sviatky skromnejšie, využívali verejné oslavy na pripomínanie významných udalostí reformácie. Kniha sa zaoberá oslavami Jána Husa na Slovensku, ktoré slúžili na prezentáciu národnej identity. V rámci slovenského národného hnutia vznikli národné slávnosti a púte na historicky významné miesta. Posledná časť sa zameriava na festivály ako nástroj upevňovania štátnej lojality, pričom uvádza príklady dynastických slávností, osláv prezidenta Masaryka a významných udalostí, ako je založenie prvej Slovenskej republiky.

Reformná politika Márie Terézie a jej pokus o modernizáciu Uhorska Panovanie Márie Terézie sa podľa zvolených priorít a rozsahu reforiem zvyčajne delí na dve časti. Prvá sa začína nástupom na trón a končí sa spolu s rakúsko-pruskými vojnami v roku 1763, druhá je vymedzená rokmi 1763 - 1780. V prvom období sa realizovali reformné opatrenia, ktoré mali vzhľadom na prebiehajúcu vojnu priniesť okamžitý finančný zisk. Tie sa však vzťahovali len na rakúske a české krajiny, Uhorska sa v podstate nedotkli. Po roku 1763 pristúpila viedenská vláda k radikálnym a zásadným reformám, ktoré pravdepodobne zasiahli do všetkých oblastí spoločenského života aj v uhorskej časti monarchie. V historiografii sa prioritne spomína úprava poddanskej otázky, reforma súdnictva, katolíckej cirkvi a školstva. Menej sa už reflektuje skutočnosť, že pod vplyvom kameralizmu a populacionistického učenia sa populácia začala vnímať ako základ bohatstva štátu a početné opatrenia smerovali nielen k jej zvýšeniu, ale aj skvalitneniu. S tým úzko súvisela reforma zdravotníctva, sociálnej starostlivosti i početné nariadenia o ochrane zdravia a ľudských životov.

Ročenka historického ústavu Slovenskej akadémie vied Z obsahu: -Siroty ako nástroj rodovej politiky aristokracie v ranom novoveku -Bratislavský richtár Michal Gomboš a kauza deficitu sirotskej pokladnice -Osud sirôt v rodinách slovenských národovcov -Ústavná starostlivosť o osirelé deti v Uhorsku v 18. storočí -Krátke dejiny Sirotinca Márie ochrany v Bratislave -Príspevok k dejinám slovenského evanjelického sirotinca v Modre (so zreteľom na vývoj do roku 1918) -Zriadenie sirotinca v Rimavskej Sobote Dobročinným ženským spolkom a Spolkom Biely kríž

Do 47. čísla Historických štúdií sú zaradené práce v troch tematických blokoch: archontologické štúdie zaoberajúce sa kariérnymi životopismi cirkevných a svetských hodnostárov v 16. a 17. storočí, päť štúdií skúmajúcich proces modernizácie Slovenska v 19. a na začiatku 20. storočia s jeho dosahom na verejné zdravotníctvo a vzdelanosť a napokon štúdie z rokovania Slovensko- rumunskej historickej komisie, ktorá sa venovala spoločensko-politickému vývinu v ČSSR v 60. rokoch, osobitne v roku 1968. Historické štúdie : ročenka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Annual of the Historical Institute of the Slovak Academy of Sciences Jahrbuch des Historischen Institutes der Slowakischen Akademie der Wissenschaften.

Aktuálne číslo Historických štúdií číslo 49 prináša príspevky renomovaných slovenských a zahraničných autorov o premenách komunikačnej praxe v období novoveku. Autori článkov skúmajú formy komunikácie v stoličnom, mestskom i cirkevnom prostredí, sledujú prenos a výmenu poznatkov v komunitách učencov i medzi vzdelancami a šíriteľmi osvety a ľudovými vrstvami. Druhú časť ročenky tvoria štúdie doktorandov Historického ústavu SAV, venované stredovekému obdobiu uhorských dejín.

Ročenka historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Z obsahu: Banskobystrická mestská rada v 16. storočí. Metodika výskumu jej personálneho obsadenia a kariérneho vývoja jednotlivcov Utváranie rodov kráľovských úradníkov (na príklade prvých generácií prešporského rodu Armpruster) Protonotár Juraj Hadritius (cca 1587 – 1639) – rodina, kariéra, majetok Úradníci Turnianskej stolice v rokoch 1711 – 1785 Profesijná skladba mestského zastupiteľstva v Prešporku (1872 – 1910)

Katolícke fundácie a ich význam pre rozvoj školstva, ústavou sociálnej starostlivosti a cirkevných inštitúcií v období raného novoveku sú témou, ktorej slovenská historiografia doteraz nevenovala takmer žiadnu pozornosť. Základiny ako majetkové podstaty založené s cieľom materiálne zabezpečiť cirkevné, školské a charitatívne ústavy sa okrajovo spomínajú takmer vo všetkých prácach venovaných dejinám týchto inštitúcií v sledovanom období, väčšina z nich však prináša len základné údaje o ich majetku, zakladateľoch a o cieľoch, ktoré mali plniť. V slovenskej historiografii, ale i v dejepisectve okolitých krajín absentujú práce, ktoré by dôslednejšie analyzovali miesto fundácií v systéme financovania cirkví, školstva a sociálnej starostlivosti, sledovali spôsob spravovania a využívania ich majetku a poukázali na vzájomnú súvislosť medzi podriadením fundácií kontrole štátu a realizáciou niektorých reforiem osvietenských panovníkov. Fundácie boli významným fenoménom v živote ranonovovekej spoločnosti, tvorili základ finančného zabezpečenia cirkví, školstva a sociálnej starostlivosti.

Kniha o počiatkoch ústavnej starostlivosti o osirelé deti v Uhorsku je najmä o dejinách sirotincov, o ich zakladateľoch, výchovno-vzdelávacích a konfesionálnych cieľoch, zamestnancoch a finančnom zabezpečení. Samotným sirotám, chovancom týchto ústavov a ich každodennému životu je venovaný menší priestor, ako by si zaslúžili. Dôvodom je, že chovanci ústavov, úroveň ich zaopatrenia a spôsob zaobchádzania s nimi ostávali vždy na okraji záujmu ich správcov, dobrodincov i štátnej moci. Zachované archívne materiály sa len veľmi okrajovo týkajú samotných detí, ale často detailne pojednávajú o koncepcii školského vzdelávania, o pestovaní moruší a budovaní manufaktúry na spracovanie hodvábu, o problémoch so získaním a udržaním zamestnancov, o kompetenčných sporoch medzi správcami ústavov a štátnou mocou, o finančných ťažkostiach a nevhodných či chýbajúcich budovách.

Kniha sa zaoberá zákonodarstvom a inštitucionálnymi zmenami v sirotskej agende, aj prechodom od súkromnej, spolkovej a cirkevnej dobročinnosti k sociálnej politike štátu. Jednotlivé kapitoly osvetľujú situáciu sirôt z aristokratických, poddanských, meštianskych aj robotníckych rodín. Dokumentujú, ako a prečo všetci pomáhajúci aktéri ֦ bojovali ֞ o dieťa. Starali sa o siroty a sociálne odkázané deti spravidla v mene určitej skupiny alebo svetonázoru - kresťanského milosrdenstva, židovskej náboženskej spolupatričnosti, solidarity príslušníkov ֦ slušných a usporiadaných ֞ meštianskych vrstiev, v mene národa, vlasti či štátu.