Anton Vydra Livres

Ako sa píše akademický text? Mám napísať, čo si myslím, alebo čo si myslí niekto iný? Profesor odo mňa žiada, aby som analyzoval nejaký pojem. Čo mám vlastne urobiť? Odkiaľ mám vedieť, čo mal autor textom na mysli? Byt kritický – stačí povedať, čo sa mi nepáči? Odborný text – odporný text. Samé cudzie slová, ktorým nerozumiem. Kde začať? Čo znamenajú čísla pri Platónových dialógoch? Gramatiku príliš nepoznám. Budem mať problémy? Čo mi hrozí, ak sa dopustím plagiátorstva? Môžem na poslednú chvíľu zmeniť názov práce? Oponent mi dal negatívne hodnotenie. Čo teraz? Akademickým písaním sa učíme vyjadrovať, používať odborné pojmy tam, kde je to potrebné. Písaním filozofických textov a ich následnými úpravami a vylepšovaním vstupujeme do sveta filozofov lepšie než memorovaním poučiek a floskúl zo všeobecných dejín filozofie. Písanie nás učí myslieť samostatne, byt kreatívnymi, učí nás hľadať argumenty a vedieť ich sprostredkovať iným tak, aby ich prijali ako rozumné. Pokrvným súrodencom písania je čítanie. Tieto dva úkony sprevádzajú filozofa počas celého života.

AUTOR A DOBA JANA TRAJTELOVÁ - Život a tvorba Williama Shakespeara STANLEY WELLS - Je pravda, čo sa hovorí o Shakespearovi? CLIFF FOREMAN - Čomu Shakespeare veril? ANDREJ DÉMUTH - Z rovnakej látky sme, z akej spriadajú sa sny SVET ZA DIELOM STEPHEN GREENBLATT - Smrť Hamneta a tvorba Hamleta MARTIN HILSKÝ - Mlčení a řeč v Králi Learovi JANA BŽOCHOVÁ-WILD - Rodina a rod v Shakespearovej Búrke ANTON VYDRA - Vynútená a slobodná vernosť INTERPRETÁCIE ĽUBOMÍR FELDEK - Shakespearov verš v slovenskom preklade RENÁTA KISOŇOVÁ - Pohľad Heinricha Heineho na ženské postavy u Shakespeara MARTIN PORUBJAK - Divadelný text v divadelnej inscenáci

Ako sa mohol stať ovad vzorom výchovy k občianstvu? Prečo sú ľudia schopní uveriť aj neuveriteľným veciam? Existujú betónoví ľudia? Čo znamená prepásť najdôležitejšiu chvíľu? Je strácanie času neresť alebo cnosť? Čo je to politická naivita? Čo je to tradícia? Kto sú ľudskí ranní vtáci a prečo Minervina sova rozťahuje svoje krídla až za súmraku? Aké plody môže priniesť vyprahnutá zem? Takéto a podobné otázky si kladie filozof Anton Vydra v knihe, ktorú tvoria jednak krátke texty, ktoré publikoval v časopise .týždeň v rokoch 2020 až 2021, jednak rozsiahlejšia, autobiografická esej s názvom Plody vyprahnutej zeme. Na pozadí osobných dejín i veľkých udalostí transformácie tejto krajiny z komunistickej na demokratickú si všíma jednu z jej vypuklých čŕt: vyprahnutosť, smäd. A výsledkom nemusí byť nevyhnutne iba zúfalý a bezútešný pohľad.

Rozhovory Antona Vydru o svetovej osobnosti našich dejín. Päť rozhovorov so znalcami života Milana Rastislava Štefánika odkrýva viac než len jeho životný príbeh. Anton Vydra sa pýta aj na detaily, na súvislosti, na osoby, ktoré sa občas spomenú, no veľa o nich nevieme: Muž viacerých identít - rozhovor s Michalom Kšiňanom Hvezdár z Rakúsko-Uhorska - rozhovor s Vojtechom Rušinom Milenec a romantik - rozhovor s Bohumilou Ferenčuhovou Z vedca vojak - rozhovor s Miloslavom Čaplovičom Mýtus o hrdinovi - rozhovor s Matúšom Valihorom

Hlavnou postavou desiatich rozhovorov Antona Vydru a Petra Zajaca je slovenský spisovateľ a disident Dominik Tatarka. Dialógy sa dotýkajú slovenskej literatúry, výtvarného umenia, politického a občianskeho života, pričom Tatarka je ich centrálnou postavou. Predstavuje syna, ktorý si musel vymyslieť otca, ktorého nepoznal, a jeho vzťahy s matkou a sestrami ovplyvnili aj jeho vzťahy s inými ženami. Rozhovory skúmajú, aký typ žien ho fascinoval a ako si získaval ich srdcia. Dôležitou témou je aj Tatarkov písací štýl a jeho premeny, ako aj jeho vášeň pre prepisovanie textov. Ako presvedčený komunista rýchlo zistil, že socialistický realizmus nie je preňho, a rozhodol sa pre disidentstvo a život na okraji spoločnosti. Napriek obmedzeniam totalitného režimu sa jeho meno vytratilo z literárnych dejín, pričom archív sa stal jeho záchranou. Po opustení Katolíckej cirkvi sa v starobe vrátil; otázkou zostáva, prečo. Tatarka bol tiež obdivovateľom moderného výtvarného umenia, pričom sa zaujímal o nové trendy a konflikty s umelcami. Jeho schopnosť obdarovať iných a nadšenie pre veci, ktoré ho zaujímali, ho odlišovali od väčšiny spoločnosti. Napriek tomu, že Démon súhlasu nie je jeho vrcholným dielom, je najznámejším. Témy o démonoch a smrť, s ktorou sa konfrontoval počas života, sú významné. Kniha ponúka pohľad na Tatarkov život a vyzýva čitateľa, aby si sám našiel odpovede na otázky, ktoré vyvstávajú.

Kniha o tvrdeniach, slovách a obrazoch, ktoré nedávajú zmysel, čím viac sa ich usilujeme rozumom pochopiť. Zdanlivé nezmysly napriek tomu hovoria veľa o našom poznávaní, o používaní nášho jazyka a vnímaní objektov vo svete, v ktorom žijeme. Avšak týmto svetom sa pre nás často stáva fikcia. Keď sa do jej hlbín o trochu viac ponoríme, začneme veci vidieť inak než bežným pohľadom. Týmto dobrodružným svetom vás prevedie trinásť autorov. Každý k nim pristupuje z inej perspektívy a predsa všetkých zaujíma ten istý problém – paradox.

Dejiny hermeneutického myslenia sú súčasťou všeobecnejších dejín ideí a kultúry. Tieto dejiny nesú v sebe obrazové kódy, ktoré sa podpisovali pod naše používanie pojmov v rozličných vedných oblastiach. Táto kniha sa zaoberá trinástimi obrazmi alebo dominantnými imaginatívnymi schémami, ktoré boli určujúce pre hermeneutické myslenie v rámci kontinentálnej filozofie. Jej zámerom je ukázať, že symbolické štruktúry zohrávajú dôležitú rolu pri formulovaní našich racionálnych postojov a majú vplyv na naše prístupy k čítaniu textov. Kniha ponúka pohľad aj na u nás doteraz len málo preskúmané texty a koncepty, čím vypĺňa medzeru v uvažovaní o dejinách hermeneutického myslenia. Záver knihy je netradičnou esejou o nových možnostiach pochopenia hermeneutickej úlohy.

Je vytvorenie umeleckého diela zárukou nesmrteľnosti jeho tvorcu? Tvoria umelci len preto, aby tu po nich niečo ostalo? Alebo sa chcú dielom dotknúť čohosi, čo sa skrýva za bežným životom a čo možno zahliadnuť len v sústredenej samote? Tvorivosť predpokladá kontakt s pôvodnosťou, skúsenosťou konečnej bytosti s nekonečným bytím. Tvorba i smrť odzrkadľujú čosi ľudské. Táto kniha reflektuje otázky smrti a nesmrteľnosti vo vzťahu k tvorbe. Snaží sa zachytiť časť tohto zrkadlenia: Vyberá z niekoľkých prameňov, čerpá z minulosti, aby aspoň nakrátko odhrnula záves terajšieho. Ponára sa do slov, symbolov, myšlienok, ktoré môžu vyjaviť podstatnejšie súvislosti

Aby sme si mohli niečo predstavovať, nepotrebujeme to vidieť. Aby mohol moderný vedec hovoriť o mnohých súčasných vedeckých fenoménoch, takisto ich nepotrebuje vidieť. Tak by sa dal v skratke vyjadriť postoj francúzskeho filozofa Gastona Bachelarda k problematike pohľadu, ktorým sa človek priamo zameriava na predmety pred sebou. Anton Vydra svojou knihou na jednej strane predstavuje Bachelardov filozofický odkaz na pozadí jeho kritiky dominancie videnia v západnom myslení, na druhej strane poukazuje na to, že Bachelard touto kritikou neodmieta hodnotu videnia, ale ponúka stimuly k novým reflexiám otázky pohľadu a vizuality.

Kniha je nielen nahliadnutím do poslednej knihy Gastona Bachelarda, ktorá vyšla ešte počas života tohto francúzskeho filozofa, ale je aj rozvíjaním úvah o slabom svetle, ktoré dáva nezvyčajnú hodnotu okolitej tme. Plameň sviece je podľa autora komentára určitou formou vyznania, ku ktorému sa Bachelard v knihe aj priznáva, keď hovorí o centrálnom obraze študujúceho človeka pri svieci alebo o rytine svojho existenčného stola, ktorý je osvetlený lampou – vtedy existuje len to, čo je osvetlené: stôl, knihy na ňom, papier, pero a zopár drobností, ktoré sa strácajú v tme ako džbány a nádoby na Rembrandtovom obraze Meditujúci filozof. Komentár nechce byť komplexnou analýzou Plameňa sviece, odvíja sa vo svetle latinského com-mentum, ktoré je odvodeninou od slovesa meminisse, pamätať si niečo, podržať niečo v mysli (mens) pre seba i pre ostatných. Takto pochopený komentár je spôsob písania, akým je možné aspoň čiastočne nenechať upadnúť do zabudnutia „slová, ktoré ešte stále horia“, ako to komentátor vyjadruje v poslednej vete úvodu. Komentár sa stáva „rezonančným priestorom“ (Blanchot), je „opakovaním zmyslu“ diela (Ricour) či „reaktiváciou zmyslu“ (Husserl), je pamätníkom, pripomienkou, špecifickým filozofickým žánrom, ktorého úlohou nie je nevyhnutne viesť polemiky s čítaným autorom. No komentár nie je ani nekritickým obdivom k dielu, je to skôr séria poznámok k čítanému textu, ktoré dielo „držia pri živote“.