Andrej Závodný Livres

Hlavným zámerom vysokoškolskej učebnice Prednášky a praktiká z morfológie slovenského jazyka I a jej nadväznou časťou Prednášky a praktiká z morfológie slovenského jazyka II je ponúknuť aktualizovaný systémovolingvistický popularizačno-didaktický výklad morfológie slovenského jazyka, čerpajúci podnety z tradície morfologických výskumov, teoretických a didaktických výstupov morfológie spisovnej slovenčiny. Do učebníc sme sa snažili zapracúvať aj poznatky z najnovších gramatických, v užšom význame morfologických, výskumov na Slovensku, ktorých výsledky inovujú poznatky v akademickej Morfológii slovenského jazyka (1966), pretože prinášajú nové pohľady na gramatické, v užšom vnímaní morfologické javy, ktoré sú v nej spracované (prehľadovú štúdiu o dovtedajších morfologických výskumoch na Slovensku pozri Furdík, 2003, s. 42 - 48). V učebniciach sme sa teda snažili kombinovať koncepcie starších výskumov a teoretických východísk s novšími poznatkami, podloženými najmä korpusovým výskumom z neustále sa rozširujúcej elektronickej textovej databázy Slovenského národného korpusu, ktorá sa utvára od roku 2002 a systematicky spracúva slovenské texty od roku 1955 (obsahuje však aj texty staršieho datovania).

Hlavným zámerom vysokoškolskej učebnice Prednášky a praktiká z morfológie slovenského jazyka I a jej nadväznou časťou Prednášky a praktiká z morfológie slovenského jazyka II je ponúknuť aktualizovaný systémovolingvistický popularizačno-didaktický výklad morfológie slovenského jazyka, čerpajúci podnety z tradície morfologických výskumov, teoretických a didaktických výstupov morfológie spisovnej slovenčiny. Do učebníc sme sa snažili zapracúvať aj poznatky z najnovších gramatických, v užšom význame morfologických, výskumov na Slovensku, ktorých výsledky inovujú poznatky v akademickej Morfológii slovenského jazyka (1966), pretože prinášajú nové pohľady na gramatické, v užšom vnímaní morfologické javy, ktoré sú v nej spracované (prehľadovú štúdiu o dovtedajších morfologických výskumoch na Slovensku pozri Furdík, 2003, s. 42 - 48). V učebniciach sme sa teda snažili kombinovať koncepcie starších výskumov a teoretických východísk s novšími poznatkami, podloženými najmä korpusovým výskumom z neustále sa rozširujúcej elektronickej textovej databázy Slovenského národného korpusu, ktorá sa utvára od roku 2002 a systematicky spracúva slovenské texty od roku 1955 (obsahuje však aj texty staršieho datovania).

Náuka o vlastných menách je jazykovedná disciplína, ktorá má v jazykovede relatívne samostatné postavenie, predovšetkým vzhľadom na svoj špecifický obsah, prejavujúci sa výrazne aj na formálnej stránke (Blanár). R. Šrámek uvádza, že filologická orientácia onomastiky od pol. 19. storočia bola spočiatku v súlade s pozitivistickou jazykovedou orientovaná silno komparatisticky a etymologicky, až po jej začlenení do jazykovedy v 50. - 70. rokoch 20. storočia sa začala etablovať ako komplexná disciplína. Súčasná (moderná) onomastika, na ktorej rozvoji ako samostatnej jazykovednej disciplíny má veľký podiel, uznaný i v zahraničí (napr. Šrámek), aj slovenská teoretická onomastika (reprezentovaná najmä V. Blanárom), sa orientuje na analýzu jazykovej, ale aj mimojazykovej stránky vlastného mena a jeho fungovaniu v určitej spoločnosti.[1] Začiatky slovenskej onomastiky sú spojené so založením Slovenskej onomastickej komisie V. Blanárom 8. decembra v roku 1964, ktorý sa stal aj jej prvým predsedom (Blanár). So založením tejto Komisie a začiatkom jej organizačnej činnosti je úzko spätý plánovaný onomastický výskum na Slovensku (zber onymického materiálu, zakladanie kartoték, spracúvanie konkrétnej onomastickej tematiky formou monografických prác). Onomastické vedecké bádanie na Slovensku nestagnuje, ale práve naopak, prebúdza a motivuje k novým heuristickým onomastickým výskumom okrem jazykovedcov aj študentov, ktorí si onomastickú problematiku volia často ako tému svojich diplomových, rigoróznych či dizertačných prác. Takéto typy prác často zaraďujú jazykovedné, zemepisné, historické, etnické, ale aj ostatné vzdelávanie pod spoločnú „strechu“ regionálneho výskumu a s ním súvisiaceho regionalizmu, ktorý sa už pevne etabloval v učebných osnovách najmä základných škôl.

Za priekopnícku prácu v oblasti hydronomastiky možno právom považovať prácu V. Šmilauera z roku 1932. Odvtedy uplynulo veľa rokov, pretože až v roku 1985 vyšla ďalšia systematicky spracovaná hydronomastická práca M. Majtána a K. Rymuta Hydronimia dorzecza Orawy, ktorá vychádzala z ustálenej metodiky spracúvania hydronymie v Poľsku. Ona bola impulzom na ďalšie spracúvanie vodných názvov v povodiach slovenských riek a koncom 20. storočia vyšlo niekoľko hydronomastických monografií. Na začiatku nového storočia tento progresívny trend v onomastickom spracúvaní slovenských povodí pokračoval a pokračuje aj v súčasnosti podľa metodiky používanej v medzinárodnom projekte Hydronymia Europea. Heuristický onomastický výskum púta najmä jeho regionálnym aspektom a komplexnosťou. Nie je len záležitosťou lingvistiky (využívanie poznatkov z jednotlivých jazykovedných disciplín), ale vyžaduje si komplexný mnohostranný prístup a využívanie informácií aj z iných nejazykovedných odborov (geografia, história, etnografia, sociológia, biológia a iné). Rozširovanie knižnice s hydronomastickými prácami uľahčuje prácu ostatným onomastikom, ktorí spracúvajú iné povodia, pretože môžu zozbierané vodné názvy z nimi spracúvaných povodí porovnávať s názvami už spracovaných povodí.

Monografia svojou metodikou nadväzuje na ostatné hydronomastické práce z územia Slovenska, avšak s tou odlišnosťou, že územie spracúvané v tejto monografii, resp. jeho jednotlivé povodia, netvoria kompaktný celok, zreteľne vyznačený rozvodnicami, ako je to zvykom v doterajších hydronomastických prácach. Súvisí to s povahou povodia Malého Dunaja. Ide vlastne o ľavostranné rameno Dunaja so svojimi vlastnými ľavostrannými prítokmi, avšak hydrografický vývin územia medzi Malým Dunajom a Dunajom nám dnes nedovoľuje od seba jednoznačne hydrograficky odlíšiť povodia Dunaja a Malého Dunaja, pretože je tvorené desiatkami navzájom poprepájaných odvodňovacích kanálov a ani v minulosti, ani dnes nie je možné identifikovať rozvodnice, ktoré by toto územie spoľahlivo rozčleňovali. V monografii preto spracúvame hydronomastický materiál z ľavostranných prítokov povodia Malého Dunaja, konkrétne povodia Stoličného potoka (ľavostranný prítok Čiernej vody), Čiernej vody a bývalé povodie Blatiny, ktoré bolo zásahom ľudskej činnosti hydrograficky zmenené, pretože v koryte pôvodnej Blatiny vznikol Šúrsky kanál (ľavostranný prítok Malého Dunaja južne od obce Zálesie). Hydronymá pravostranných prítokov povodia Malého Dunaja komplexne spracúvame ako hydronomastický materiál z územia Žitného ostrova, vyčleneného riekami Dunaj, Malý Dunaj a Váh.

Monografia zameraná na kultúrne dedičstvo cyrilo-metodskej epochy, ktoré sa exponuje najmä v byzantsko-slovanskej slavistickej problematike, vychádza v jubilejnom roku, ktorý ohraničuje obdobie od príchodu vierozvestcov Konštantína Cyrila a Metoda (863 – 2013). Cieľ spracovania tohto textu však neurčuje len čisto oslavný ráz, hoci zaiste aj takýto aspekt zákonite vyplýva už zo spomenutej časovej konštelácie. Napĺňa ho predovšetkým vedeckovýskumné zameranie kolektívu autorov z oblasti literárnej vedy a jazykovedy, ktorí sa popri svojej užšie zameranej vedecko pedagogickej činnosti zjednotili v tímovej interdisciplinárnej interpretácii vybranej problematiky, ktorej sa sústavne venujú. Výhodou tejto interdisciplinárnej práce je aj skutočnosť, že dvaja z autorov sú okrem filologického zamerania absolventmi teologického štúdia, čo je zárukou istej optimalizácie poznatkov o živote a diele solúnskych bratov; náplňou ich misie bolo nielen slovanské písomníctvo, školstvo či posilnenie právneho systému na Veľkej Morave, ale zaiste predovšetkým šírenie kresťanstva v Európe, a tak aj vybudovanie miestnej cirkevnej organizácie.