Eugen Gindl Livres

Fotoreportér Ladislav Bielik zdokumentoval v auguste 1968 prvé dni intervencie armád Varšavskej zmluvy v Bratislave. Jedna zo 187 zachovaných snímok sa stala najslávnejšou slovenskou fotografiou. Muž s odhalenou hruďou pred okupačným tankom sa dostal do viacerých výberov najvýznamnejších fotografií 20. storočia. Publikácia Ladislav Bielik: August 1968 dokumentuje príbeh tejto fotografie, jej autora a muža pred tankom v kontexte historických udalostí spolu s reprodukciami všetkých zachovaných kinofilmových pásov. Od mája do septembra 2008 bude tiež všetkých 187 fotografií bez selekcie vystavených v parku na Šafárikovom námestí, v ktorého okolí väčšina z nich vznikla.

Najnovším dielom Eugena Gindla je čosi ako splnenie dlhu – stretnutia s Kolomanom Sokolom, jedným z najvychýrenejších svetových slovenských maliarov, zarodili po rokoch do autentickej „oral history“, spomienkami rozprávanými samotným majstrom. Koloman Sokol v neskresľovaných osobných dejinách predstavuje svoj život od detstva v Liptovskom Mikuláši, cez učňovské a školské roky v Košiciach, prvé stretnutia s tamojšími maliarmi (Krón, Jakoby a i) a zobrazenie dobových pomerov (Republika rád, prvá československá republika); presun na pražskú výtvarnú akadémiu (štúdium u Maxa Švabinského), počiatočné radosti a starosti po ukončení školy, zoznámenie sa s celoživotnou partnerkou, pobyt v Paríži, výstavy doma a vo svete, odchod do Mexika, pobyt v Mexiku a USA...Skepsa, aká Majstra v posledných rokoch prepadla kvôli neduhom vysokého veku, sa nikdy neprejavila v tvorbe a umeleckej práci – práca bola vždy východiskom a útočiskom.V takto prirodzene prezentovanom životnom príbehu sa Gindlovi podarilo pretlmočiť Sokolovo silné a čisté posolstvo o zmysluplnosti tvorby, ale aj poctivo prežívaného osudu.

Eugen Gindl (1944 — 2021) bol významný slovenský reportér, publicista, scenárista, dramatik a občiansky aktivista. V rozhovoroch s Tomášom Hučkom, šéfredaktorom mesačníka Kapitál, hovorí o dôležitých míľnikoch svojho života — o kariére reportéra, o cenzúre počas normalizácie i o svojich filmových a divadelných projektoch. Spomína na emigráciu do Nemecka po okupácii v roku 1968, na prípravu environmentálneho samizdatu Bratislava/ nahlas a na svoju účasť na udalostiach Novembra 1989 a prácu v časopisoch Verejnosť, OS a Kozmos. Premýšľa ale aj o láske k prírode, spolupráci s ŠtB či o budúcnosti slovenskej i svetovej ľavice. Rozhovory dopĺňajú spomienky jeho priateľov, spolupracovníkov a blízkych, ktoré približujú túto výnimočnú osobnosť slovenského intelektuálneho a spoločenského života.

Táto kniha je pozoruhodnou kronikou prvých desaťročí 21. storočia a možno aj návodom na čítanie budúcnosti. Eugen Gindl písal o svete, ktorý je potrebné neustále objavovať a učiť sa v ňom žiť, a preto sú jeho texty dnes čoraz aktuálnejšie. Ako filmový scenárista, reportér, publicista a aktivista bol nesmierne rozhľadeným a citlivým človekom. Jeho publicistické dielo je prorocké a nadčasové; skúmal globálne vzťahy a napätia, upozorňoval na neokolonializmus a nespravodlivé rozdelenie síl a bohatstva vo svete. Gindl sa vždy zastával tých najslabších a najzraniteľnejších. Názov Proti srsti presne vystihuje jeho prístup – jeho stĺpčeky a glosy dráždili a vyzývali čitateľov, aby si uvedomili svoju úlohu v krivde vo svete. Ako dobrodruh a vzdelaný človek dokázal do svojich textov zakomponovať jedinečné životné a čitateľské zážitky, čím vytvoril štylisticky vybrúsené dielo. Väčšina jeho textov nezostarla a je ešte aktuálnejšia než v čase svojho vzniku. Eugen Gindl zaznamenal prvé dekády 21. storočia ako nikto iný v tejto krajine, a jeho dielo má hodnotu, ktorá len rastie. Čítať Gindla má zmysel!

Eugen Gindl v úvode knihy píše: Prvý mi Samka Šikeťa, vyučeného debnára z Pukanca, spomenul Julo Satinský. Na túre z Karlovej vsi na Kobylu nad Devínom. Označil ho za prvého, naozajstného slovenského globetrottera. Pretože sa na cestu okolo zemegule nevydal z núdze. Za zárobkom či zo strachu pred zákonom.. Šliapačom zemegule sa stal zo zvedavosti. Z túžby po poznaní, po dobrodružstve. S predsavzatím: zanechať o svojej anabáze pre slovenských domorodcov svedectvo. Šikeťove cestovateľské denníky sa však stratili. V balíčku z Tanganiky, ktorý po Samkovej smrti doručila pošta jeho bratovi do Pukanca, bolo iba niekoľko osobných vecí. A s nemeckou dôkladnosťou, krasopisne zaznamenaný a oštempľovaný súpis, skromnej pozostalosti po odvážnom cestovateľovi. Kam sa Samkove denníky podeli? Možno by sme ich našli v nemeckom meste Koblenz, kde stojí Múzeum nemeckého kolonializmu. Možno v archívoch cisárskej rozviedky, veď nemecké úrady Samka Šikeťa v Tanganike nielen zatkli, ale aj popravili. Údajne, ako anglického špióna?! Viac sa dočítate v knihe.

Texty obsiahnuté v knihe Moje mesto mapujú Slovensko celkom iným spôsobom, ako turistické bedekre či naivné maľované mapy; mapujú ho rôznymi smermi a najväčšmi do hĺbky. Rôznorodosť autorov tu dovedna spája texty beletristické, esejistické, publicistické i rozhovory. Ich autormi sú zväčša osvietení domorodci, (neraz členovia významných rodín), alebo ľudia, ktorí v tom-ktorom meste dlho žili a venovali sa ošetrovaniu a uchovávaniu kolektívnej pamäti, spisovatelia, historici, etnografi i žurnalisti. Názov knihy síce môže vyznievať banálne, no je o to príznačnejší. Je to napokon možno jedna z posledných šancí vidieť a zachytiť spodné vrstvy našich blednúcich miest, zažiť ich v celej šírke, kým ešte piesočné búrky a prach celkom nezavŕšia svoje dielo.

"Prvé básničky som zosmolil v tretej ľudovej. Ukradomky, pre seba, do šuplíka. Z času na čas som poéziu zneužil na sporadické záznamy každodennosti, ale aj v denníkoch z ciest. Svoje výtvory, až na jeden pokus v Mladej tvorbe, som nikdy nemal potrebu uverejňovať. Moje zábrany prelomil v roku 2002 Ivan Štrpka, ktorý ma, spolu s Ivanom Laučíkom presvedčil, aby sme našu korešpondenciu z virtuálnej expedície do Sin-tiangu (2001) uverejnili v Romboide. Na knihu ma nahovoril Oleg Pastier. Väčšina básní v tejto knihe vznikla v prvej polovici 2001. Výber som doplnil niekoľkými básňami zo 70. a 80. rokov a básňou Dillí, ktorú som napísal v tomto roku počas cesty do Indie..." Eugen Gindl