Knižka obsahuje rodinné verše a veselé básničky pre vnúčatá, ktoré sú doplnené ilustráciami renomovaného výtvarníka Stanislava Harangoza. Kniha určite zaujme deti aj dospelých, texty sú pre deti ľahko zapamätateľné.
Známy prozaik, uznávaný románopisec a publicista Michal Záleta (1947) sa najnovšie prihlásil široko koncipovanou básnickou zbierkou „Pamäť dvora“. Zbierka, ktorá sa vyznačuje mimoriadnou poetickou bravúrou a nevšedným myšlienkovým posolstvom, je komponovaná z troch častí. Prvý cyklus obsahuje básne občianskej lyriky s hlbokým filozofickým podtextom, lebo „tak prší čas, / podchvíľou, vlastne neprestajne,/ okato i tajne, sťa v krajine bájnej -/ no v skutočnosti v nás.“ Druhý cyklus „Pamäti dvora“ tvoria výsostne sociálne básne. Autor sa v nich vracia do svojho detstva a na „dvor svojej pamäti“ zvoláva všetkých blízkych, aby mu potvrdili správnosť jeho pohľadu z nažitej skúsenosti. Tretí cyklus tvoria básne intímnej lyriky, v ktorých sa básnik vyznáva zo svojho vzťahu k najbližším - k dcéram, vnučkám, manželke a k niektorým priateľom. Doslov pod názvom „Zátišie dvorov Michala Záletu“ napísala Gabriela Rothmayerová, ilustroval Stanislav Harangozó, vydalo vydavateľstvo CCW Bratislava.
Spoločensko-psychologický román Tohoročné slnko vás už nezahreje sa začína znepokojujúcim snom rozprávača v jednom z bratislavských sídliskových bytov a stanovením nesprávnej diagnózy jeho matke-vrchárke z dedinky Streľné v Pohorí, kdesi na severovýchode Slovenska. Tým sa začína aj sugestívny románový príbeh, v ktorom čitateľ od začiatku tuší, ako sa skončí, obáva sa ho a spolu s postavami románu prežíva drámu odchodu človeka z tohto sveta, stále však dúfajúc, rovnako ako nositelia príbehu v šťastných chvíľach nádeje, že všetko sa napokon na dobré obráti, hoci nie dni, ba ani hodiny, ale iba minúty oddeľovali nádej od beznádeje. A v takomto explozívnom čase autor rozvíja bohato vrstvený, umelecky a psychologicky dramatický príbeh rodiny, ktorý vyúsťuje nielen do celistvého obrazu nezameniteľných ľudských hodnôt, ale aj do prenikavej rozlíšenej diagnózy spoločnosti. V príbehu autor hľadá a objavuje ponornú rieku ľudskosti, jej bilančnú, mravnú a emocionálnu obnaženosť v hraničných a nezvratných okamihoch bytia. Je to vlastne odhaľovanie a oživovanie prameňov ľudskej dôstojnosti ako kľúčového zmyslu jestvovania človeka vo svete odsudzujúceho sa na odcudzenie.