Stanislava Harkotová Livres

Učiteľka na dôchodku Julija Votčer najprv dvíhala na Majdane mobily nebohých demonštrantov a oznamovala smutnú správu ich príbuzným. Potom založila organizáciu Moľfar a dodnes vozí na front potraviny, šatstvo, technológie i lieky pre vojakov.Gréckokatolícky kňaz Vasyľ Ivaňuk odšoféroval v prvý rok vojny s humanitárnou pomocou pre civilistov i vojakov 80-tisíc kilometrov. Dnes sa pravidelne vracia na Donbas, aby slúžil liturgie a ďalej distribuoval pomoc.Učiteľka francúzštiny Anna Zajcevová prežila s niekoľkomesačným synom Svjatoslavom a rodičmi 65 dní v podzemí Azovstaľu, jej manžel skončil ako vojak v ruskom zajatí.Vysokoškolský pedagóg Ihor Kozlovskyj šiel vysypať smeti a skončil ako politický väzeň na 700 dní v pivničnej kobke. Oleksandr Sarabun prežil ilovajské peklo a na front sa vrátil s protézou.Aj to sú hrdinovia časozberných reportáží Stanislavy Harkotovej, ktorá mapuje dianie na Ukrajine priamo v teréne už od roku 2015. Správu o ruskej invázii sa dozvedela cestou vo vlaku do Kramatorska. Na vojnou sužovaných územiach strávila súvisle niekoľko mesiacov. Jej knižný debut Ešte sme nezomreli je správou o ľuďoch vo vojne, ktorú ilustrujú fotografie oceňovaného fotografa Juraja Mravca.

Viktor Tupalo žil v roku 2022 v Rusmi okupovanej Buči a priamo z dvora sledoval, ako sa jeho krajinou valili tanky. Napriek ostreľovaniu vychádzal vonku, aby pochoval zabitých susedov. V marci 2023 narukoval, 15. marca 2024 padol na fronte. Mal 59 rokov, zostal po ňom dospelý syn Maksym. Oleksandr si odslúžil svoje na fronte ako člen prieskumnej roty v roku 2014. Anatolij pôsobil v radoch armády ako granátometčík a neskôr ako seržant inštruktor do roku 2016. Oboch z bojov vyradili ťažké zranenia. Anatolij prišiel o obe nohy, Oleksandr stratil ľavú dolnú končatinu. Už ako veteráni sa zapojili do obrany Súm, ktoré po spustení plnoformátovej ruskej invázie dokázali vzdorovať okupantom. Príbehy obyvateľov okupovaných území či skúsených vojnových veteránov predstavujú len časť mozaiky, prostredníctvom ktorej prináša Stanislava Harkotová už druhú správu o živote mnohomiliónového národa vo vojne. Osudy hrdinov jej najnovšej knihy Kým dýchaš, bojuješ siahajú ďaleko pred február 2022 a sú unikátnym pohľadom priamych svedkov i priamych účastníkov dejinných udalostí na boj za slobodu a nezávislosť. Reportérka Aktuality.sk sa takmer dekádu opakovane vracia na miesta poznačené ozbrojeným konfliktom, aby zaznamenala ich premeny v čase. V novembri 2015 po prvý raz navštívila Sloviansk, kde Rusi v roku 2014 odštartovali hybridnú operáciu na cudzom území. Počas nasledujúcich deviatich rokov zavítala do miest a obcí v blízkosti frontovej línie. V čase, keď ruské vojská vo februári 2022 vtrhli do Ukrajiny, sedela vo vlaku smerujúcom do Kramatorska. V lete 2023 sa dočasne presťahovala do Kyjeva, odkiaľ dodnes vyráža za vojakmi, veteránmi, zajatcami, otcami či matkami vzdorujúcimi mocenským chúťkam Moskvy. Zbierka časozberných reportáží Kým dýchaš, bojuješ je už Harkotovej druhou knihou prenikajúcou hlboko pod povrch medializovaného obrazu vojny. Prvá séria príbehov z vojnovej Ukrajiny jej vyšla v roku 2022 pod názvom Ešte sme nezomreli. Desivú tvár vojny ilustrujú v oboch tituloch fotografie oceňovaného Juraja Mravca.

Delí ich len pár desiatok metrov, no každá sa nachádza v inom časovom pásme. Aký paradox! Veď slnko nad nimi vychádza i zapadá v rovnakom čase. Príbeh rozdelenej dediny Veľké a Malé Slemence, ktorú po druhej svetovej vojne – povedané slovami hrdinu filmu Hranica z roku 2009 – Sovieti rozkrojili ako bochník chleba, pozná v pohraničí každý. Jej obyvatelia boli ako vystrihnutí z anekdoty o dedinčanovi žijúcom v niekoľkých štátoch bez toho, aby vystrčil päty z dvora. Obec s vyše šesťsto ročnou históriou napokon doplatila na povojnovú sovietsku mocenskú expanziu. Keď sa Sovietom v roku 1944 podarilo dostať za karpatský oblúk, už sa z územia, v minulosti patriaceho najskôr rakúsko-uhorskej monarchii a neskôr na dvadsať rokov medzivojnovému Československu, nestiahli. Naopak, Moskva a Praha podpísali 29. júna 1945 zmluvu o tom, že sa Zakarpatská Ukrajina (československá ústava poznala toto územie pod názvom Podkarpatská Rus, pozn. autorky) stane súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Priestor, kde predtým nestála žiadna hranica, začali vytyčovať hraničnými zábranami. Stavali sa strážne veže, naťahoval sa ostnatý drôt. Reportážna kniha Hranica je druhým titulom Stanislavy Harkotovej, ktorej vlani vyšla zbierka reportáží z vojnovej Ukrajiny Ešte sme nezomreli. Reportérka Aktuality.sk začala zaznamenávať obraz slovensko-ukrajinského pohraničia a osudy jeho obyvateľov krátko pred ruskou inváziou. Do krajiny existujúcej na pomyselnom okraji všetkého sa opäť vrátila na jeseň 2022, aby zistila, ako veľká vojna zmenila jej perspektívy. Príbehy zo slovensko-ukrajinského pohraničia ilustrujú fotografie Zuzany Gogovej.