Hneď prvý dialóg románu Tenorista uvádza čitateľa do neveľmi známeho, no tým príťažlivejšieho divadelného zákulisia a zároveň mu predstavuje menej sympatickú stránku tohto prostredia. Keď zbožňovaní miláčikovia publika zídu zo scény, stávajú sa obyčajnými ľuďmi, zavše aj precitlivenými či márnomyseľnými. Platí to najmä o hlavnom hrdinovi — nadanom tenoristovi Borisovi Selickom. Uvedomuje si svoj mimoriadny talent a má pocit, že ako umelec môže od života očakávať viac než obyčajný smrteľník. Vo vzťahu k obetavej manželke sa prejavuje ako nechápavý, sebecký a netolerantný partner, schopný bezohľadne sa zahrávať s citmi iných. Až neskôr vysvitá, aké okolnosti mali vplyv na formovanie jeho osobnosti. Na druhej strane však Boris vie byť štedrý, nezištný, veľkorysý. Keď ide o to, aby podal vrcholný umelecký výkon, vie vypäť všetky sily a nijako sa nešetrí. Nevidí len vlastný talent, má schopnosť neomylne ho rozpoznať aj u iných a neváha urobiť čokoľvek, aby pomohol nadanému človeku uplatniť sa. Angažmán v moskovskom Veľkom divadle je dôstojným vyvrcholením jeho kariéry a prejavom zaslúženého ocenenia jeho vokálneho majstrovstva.
