Naďa Mitanová vo svojej novej básnickej zbierke predkladá kolekciu zrelých veršov, ktoré sú prekvapivo priame a zrozumiteľné v porovnaní s modernou poéziou. Je úprimná a jej verše sú pravdivé, čo umožňuje lepšie spoznávať ju a zároveň aj seba. Básne vovádzajú do sveta snov a predstáv, ktoré sa prekrývajú s realitou a dodávajú jej čaro. Nostalgia za dávnym a čistým sa spája s nádejou v zmysluplnosť prítomného. Pocit rozladeného nástroja strieda výhľad na milujúceho Majstra; pokorné volanie z hlbín sa mení na odpustenie a vieru, že zima nemá posledné slovo. V zamysleniach sa objavujú otázky, ktoré by si mal klásť: Existujú farby, ktoré si nevieme predstaviť? Čo si pomyslí kôň po prebudení? O čom premýšľa vták, ktorý letí nad hlavou? V básňach, esejách a príbehoch nachádzame výzvy, ktoré si autorka kladie, a pýtame sa sami seba, prečo nás to nenapadlo skôr. Autorkina schopnosť žasnúť nad samozrejmými vecami nás očisťuje od otupenosti a vracia nám detskú schopnosť obdivovať dávny svet, ktorý sme stratili na ceste dospelosti.
