Maroš Mačuha Livres

Druhá časť zborníka je zameraná na duchovnú a hmotnú kultúru zemianstva. Medzi zemianstvom sa kládol veľký dôraz na vzdelanosť. Pokiaľ to majetkové pomery umožňovali, snažili sa zabezpečiť vzdelanie, ktoré umožňovalo aj kariérny postup. V mnohonárodnostnom štáte, akým bolo Uhorsko, sa vyžadovala hlavne znalosť jazykov. Nižšia šľachta bola jazykovo spätá s postredím, v ktorom sa nachádzala, preto v slovenskom prostredí bolo ovládanie a používanie slovenčiny samozrejmosťou. Základom vzdelanosti však bolo ovládanie úradného jazyka štátu, latinčiny, na najvyššej aj lokálnej úrovni. Okrem toho sa v novoveku presadzovala stále viac aj maďarčina, ktorá bola ako "jazyk vlasti" prejavom príslušnosti k zemianskemu stavu. Z hľadiska materiálnej kultúry sa zemianstvo snažilo odlíšiť od okolitého obyvateľstva. Prejavovalo sa to i v obliekaní. Zemianske kúrie a kačtiele sú samostatným stavebným typom, ktorý sa odlišuje od ostatnej zástvaby na dedinách a v mestách a dodnes sú najviditeľnejšiími pamiatkami na prítomnosť zemianstva.

Zborník svojím interdisciplinárnym prístupom približuje rôznorodé aspekty výskumu najpočetnejšej privilegovanej stavovskej skupiny, ktorá zohrávala v Uhorsku, a v rámci neho predovšetkým na území Slovenska, v novoveku významnú úlohu. Stredná a nižšia šľachta, ktorú označujeme pod spoločným názvom zemianstvo, patrila v minulosti na Slovensku k veľmi výraznej spoločenskej skupine. Bolo to dané početnosťou šľachty na našom území a tiež politickým systémom, v ktorom patrili k privilegovanej vrstve obyvateľstva. Vzdelaní zemania boli tiež nenahraditeľní v stoličnej samospráve, ktorá bola hlavnou platformou, kde sa odohrával spoločenský život zemianstva. Jednou z najdôležitejších oblastí uplatnenia zemianstvo bolo aj vojenstvo. Okrem vidieckeho prostredia sa zemania usadzovali stále častejšie aj v mestách, kde sa venovali aj obchodnej činnosti a remeslám.