Božena Mačingová Livres

Príbeh o dvoch nerozlučných priateľoch Martinovi a Ondrejovi, ktorí všade chodili spolu. Raz si vyšli aj na gaštany a z gaštanov urobili panáčikov Gaštanka a Gaštaníka...

Kniha o Miškovi a jeho životný príbeh ako aj príbeh osudov celej jeho rodiny. Začína sa pred bránou detského domova, kde sa ocitá Miško, jeho matka aj malá setrička. Názov knihy je podľa plechového srdiečka, ktoré má Miško na retiazke od mamy.

Príbeh o malom dievčatku, ktorému sa stáva veľa náhlych zmien. Ničím zvláštny život, je tretiačka a majú psa Lapaja. Chodí do 3.B. a má dobré výsledky. Mamička jej odišla a žije s otcom a starou mamou. Ale stále má rada svoju mamičku aj keď odišla pracovať. Otec pracuje v železiarni a nechodí moc skoro domov. Vedľa nich býva ich dobrá susedka teta Monika. Stala sa prvá neočakávaná vec, stará mama odišla do nemocnice, mala nejaké problémy. Danuška nevedela kam má ísť, keď jej nikto neotváral, až potom ju našla teta Monika. Postarala sa o ňu a keď prišiel jej otec, tak ju zobral domov. Keď sa dozvedela, že stará mama je v nemocnici, bola smutná. V škole mala najlepšiu kamarátku Zorku.

Mravčeka Štipka mohol každý poznať na prvý pohľad, lebo mal žltú škvrnu na chrbátiku. Hovorí sa, že každý huncút je poznačený. Pre Śtipka to bolo veľmi priliehavé. Len čo sa postavil na vlastné nôžky, už začal vymýšľať rôzne huncútstva, ktoré to sa dozviete z knižky...

Čtrnáctiletá Julka se vrací do dětského domova kvůli svému adoptivnímu otci, s nímž se nepohodla. Sama bezbranná vede nesnadný zápas. Ač dítětem, má na svět přivést miminko.

Nie je ti zima, Barborka? obracia sa k nej babka Robotka. Je mi fajn. Aj tebe? šepce Sardinke do ovisnutého uška. Sardinka odpovedá spokojným zavrčaním. Hoci Barborka drží vo svojom náručí psíka, aby nespadol niekam do nekonečného vesmíru, nevie pokojne obsedieť. V hlave sa jej hmýria otázky, z ktorých vysloví aspoň tú jedinú, ktorá ju znepokojuje najväčšmi: Babka Robotka, žijú na tých hviezdach také dievčatá, ako som ja, také babky, ako si ty, a také psíčatá, ako je naša Sardinka? O chvíľu sa to dozvieme, krátko jej odpovedá babka Robotka sústredene kormidlujúc po vesmírnej dráhe, aby nenarazila na zatúlanú kométu, nevhupla do čiernej diery, nepokĺzla sa na Mliečnej dráhe, o ktorej Barborke raz rozprával Ivko. Nehompáľaj nohami, neobzeraj sa na všetky strany, postaraj sa o psíka,aby ti nevyletel z náručia.

Na úpatí Vrabčí skály v podhůří Jeleních vrchů vyrostla světlá budova. Tady našli útulek sirotci i potomci rodičů žijících, ale lhostejných k osoudům svých dětí. Jaké to vlastně je, být v dětském domově? Spisovatelka Mačingová pozoruje: "Když děti zpívají, činí tak celou duší. Písničky je uvádějí do jiného světa, snímají z nich tíhu křivdy, která se v nich usadila v dávných okamžicích, kdy se rozhodovalo o jejich bytí a nebytí..." A jací ti malí obyvatelé domova jsou? Jejich život je takový i onaký. Smutný i veselý. Mají své radosti i trápení. Nacházejí tu hodné mamiky a nebývalé množství sourozenců. A přece, když slunce zajde za kopce a na oblohu se vysypou první hvězdy, nejeden človíček do polštáře zateskní: "Kde jsi maminko?" Právě tyto děti jsou hrdiny knížky. A s nimi i ti, kdož jim rozdávají své srdce.

Novela Taký veľký deň je psychologickou sondou do citového sveta dievčaťa v puberte.

Lapaj bol malý psíček. Bol celý biely, iba na uškách, chvostíku a na všetkých štyroch labkách mal tmavohnedé škvrny. Jeho oči boli čierne, chvostík parádne skrútený a papuľku nosil vysoko. Zdalo sa, že Lapaj je na seba veľmi pyšný.Neraz sa vysmieval svojim sestričkám aj bračekovi. Tí boli čierni. Lapajovi sa čierna farba nepáčila. Myslel si, že len biela je pekná..