Elena Eleková Livres

Rozprávačka v poradí druhej knižne vydanej prózy Eleny Elekovej vidí svet cez farby všedných existenciálnych situácií – dúhové odtiene krvi, fialový sneh, nezávislú a nekompromisnú bielu nemocnice, v ktorej pracuje. Jej zápachu čelí vôňou začiatku i konca ľudského života: „Ale detstvo i staroba majú naozaj jedinečnú, sebe vlastnú vôňu. A netýka sa plienok. Ibaže v nemocnici ju prekrývajú práve tie výlučky; jedna zvecí, na ktoré som si ťažko zvykala. Ešte i teraz mám so svojím citlivým nosom občas problém, preto si tuho škrobím uniformu levanduľovým škrobom. Levanduľa vraj upokojuje.“ Vlastným i cudzím očakávaniam voči svojmu životu zasa vzdoruje pokojným úsmevom: „Žijem si ako stará dievka a niekedy, občas, chvíľkami aj ako slobodná.“ Ako vášnivá čitateľka vo svojich tridsiatich deviatich rokoch už vie, že život sa odohráva skôr v útržkoch než v klenutých veľkých príbehoch.

Rukopis Môj brat nemá brata sa umiestnil na treťom mieste v súťaži v kategórii literatúra súčasných detí. Vtipný názov zaujal porotu, a to aj pri čítaní na seba nadväzujúcich príbehov. Provokujúce tajomstvo skryté v názve sa odhaľuje už na prvých stránkach, no pokračovanie nie je priamočiare. Teplé ladenie, korenené jemným humorom a hláškami najmladšej zo súrodencov Jucky, sa prelína s vážnymi témami: vzťahmi detí v rodine, rodičov a detí založenými na láske, porozumení a ochote pomáhať. Jerguš, ktorého mama pracuje v Rakúsku a otec je neznámy, sa ocitá sám, keď jeho stará mama sa zraní a musí ísť do nemocnice. Jeho matka navrhuje, aby šiel k príbuzným na východnom Slovensku, ktorých však nepozná. Zaujímavé je, že rodine, ktorej andulka uletela, sa podarí Jerguša nájsť a ponúknu mu pohostinstvo. Julo a Jerguš sa spriatelia ako bratia a stanú sa pobratimami. Ich dobrodružstvo pokračuje objavením starého opusteného domu, ktorý sa im zapáči. Rukopis prináša pozitívne posolstvo a vedie k zamysleniu: Nie je Jerguš podobný ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou a hľadajú pomoc?

Nositeľka prémie Literárnej ceny Mám talent 2011 Elena Eleková vypovedá vo svojom knižnom debute o niečom takom delikátnom, ako je profesionálna pomoc tým, čo to potrebujú. V tomto prípade pacientom psychiatrického oddelenia nemocnice v nemenovanom slovenskom mestečku. Na jednej strane sú etické predsavzatia pomáhať, na druhej ubíjajúca mašinéria každodennosti. Trpia pacienti, trpia aj psychologičky a psychiatričky, lebo okrem primára pracujú na oddelení iba ženy. Všetky ženské postavy sa v súkromí trápia – Magda neschopnosťou otehotnieť a donosiť dieťa, Ingu zradí a opustí manžel, Agáta je rozvedená a vzťah si nahrádza nadmernou konzumáciou sladkostí, Beáta sa oťukáva v profesionálnom svete a trpí nenaplneným vzťahom s povrchným Markom. Ešteže je na scéne aj výstredná, no ľudsky sympatická doktorka Judita Kredatusová, ktorá zvádza ustavičný zápas s rutinne pracujúcim, slizkým primárom. To všetko spolu tvorí veľmi zaujímavé a pútavé čítanie. Psychiatrické oddelenie nemocnice je totiž ohrozené aj zvonka – chystá sa jeho zrušenie. K tomu si prirátajte pohnuté osudy duševne chorých pacientov, narkomanov, alkoholikov...