Verejné slávnosti sú kľúčovým nástrojom na reprezentáciu a konštitúciu spoločnosti, definujúc, kto je „náš“ a kto „cudzí“. V monarchiách sa účastníci identifikovali s dynastiou, v totalitných režimoch s vládnucou stranou, a v demokratických spoločnostiach s historickými osobnosťami a udalosťami. Historici poukazujú na prepojenie religióznych a svetských prvkov, pričom dochádza k sekularizácii náboženských slávností a sakralizácii politických osláv. Kapitoly o náboženských, národných a politických festivitách začínajú v druhej polovici 17. storočia, keď sa katolícka cirkev snažila rekatolizovať mestá Uhorska. Biskupské vizitácie sa v 19. storočí transformovali na náboženské slávnosti, ktoré demonštrovali prestíž cirkvi. Protestanti, sláviaci sviatky skromnejšie, využívali verejné oslavy na pripomínanie významných udalostí reformácie. Kniha sa zaoberá oslavami Jána Husa na Slovensku, ktoré slúžili na prezentáciu národnej identity. V rámci slovenského národného hnutia vznikli národné slávnosti a púte na historicky významné miesta. Posledná časť sa zameriava na festivály ako nástroj upevňovania štátnej lojality, pričom uvádza príklady dynastických slávností, osláv prezidenta Masaryka a významných udalostí, ako je založenie prvej Slovenskej republiky.
