Blanka Poliaková Livres

Básnický dialóg dvoch autorov, ktorých spája priateľstvo a láska k moru i spoločné spomienky na pobyt pri ňom. Z ich tvorivej kooperácie vzišla zbierka poézie, ktorá je svojou koncepciou v kontexte slovenskej literatúry raritnou. Je to sugestívny dvojhlas básnikov, medzi ktorými je možno veľký generačný rozdiel, ako i rozdiel v tom, ako do svojich veršov previedli notový záznam piesne mora, ktorá prevráva k ich dušiam. Vďaka však takmer totožnému zmyslu pre krásu a krásno splývajú tieto kontrasty do vzácnej harmónie a poskytujú čitateľovi skutočne magický zážitok.

Román, v ktorom zobrazila zložitý vnútorný svet mladých ľudí. Hrdinovia jej prózy sú síce mladí ľudia, no takmer vo všetkom sa líšia od portrétov mladých ľudí, aké prináša súčasná slovenská próza. Poliakovej postavy nie sú ani cynické ani generačne vzbúrené, ale majú hlboké vnútorné komplexy.

V zbierke básní Leto v kolíske jabloní od Blanky Poliakovej nájde čitateľ obdiv poetky ku každoročne ožívajúcej, obnovujúcej sa prírode, lásku k blízkym, radosť zo života, mier duše, vzácnu vyrovnanosť s ľudským údelom. „Jej básne sú trvalky nepodliehajúce móde, s takými znakmi rýdzej lyriky ako úprimnosť, citovosť, vrúcnosť. Poetka však vo všetkom zachováva mieru, nebúcha do činelov, nekvíli falošnou sentimentalitou. Prihovára sa tlmeným hlasom a aj v boľavých chvíľach v pozitívnom duchu,' vyjadruje sa o Poliakovej poézii i o jej najnovšej zbierke spisovateľka a znalkyňa jej tvorby Jana Šimulčiková.

Dielo predstavuje výber básní zo siedmich básnických zbierok Blanky Poliakovej. Od básnického debutu, ktorým pod názvom Požičaj mi deň vstúpila do literatúry v roku 1963, cez zbierky Zaklínadlá (1965), Malý svet (1977), Listy (1984), Nepovedala som nahlas (1998), Skôr ako potemnie slnko (2003) a Leto v kolíske jabloní (2015) píše svoju citovú autobiografiu, cez búrky, vzplanutia, sklamania, straty. spisovateľka a znalkyňa jej tvorby „Čas a punc doby je zanedbateľný, rozhodujúca je pečať autorkinej osobnosti a osobitosti: dychtivosť po poznaní, obdiv k prírode, úprimnosť citov, nadšenia i smútku, potreba lásky, trvalých vrúcnych vzťahov,' konštatuje Jana Šimulčíková, znalkyňa poézie Blanky Poliakovej a autorka výberu z jej básní. „V slovách je poétka mimoriadne úsporná. Za seba aj za iných vyslovuje veršami príbuzné skryté pocity, aby sa naše najvnútornejšie svety dotýkali.'

Známa slovenská poetka Blanka Poliaková znova a znova pátra po podstate lásky vo všetkých jej podobách. V zbierke básní Viem, kde sídli láska, ktorá práve uzrela svetlo sveta, sa láska skrýva doslova v každom slove. Autorka ju usilovne hľadá a nachádza vo všetkom živom, vo všetkom túžiacom, milovanom a milujúcom, lebo Pre ňu / Nie je / Privčas / Pre ňu nie je / Neskoro / Kedykoľvek príde...

Dva básnické hlasy prehovorili jedným hlasom. Dva hlasy sa zliali do jedného, dve srdcia sa naladili na rovnaký tón a začali biť súčasne. Blanka Poliaková a Goran Lenčo. Skúsená poetka a mladý básnik sa chcú s čitateľom podeliť o tajomstvo pravého priateľstva, ktorému sa neodváži postaviť ani vekový rozdiel, ba nedokáže mu vzdorovať ani sám čas. Je jeseň naozaj predzvesť konca? Nie, pokiaľ vlastnite kľúč od večne mladej záhrady, od pravlasti šťastia...

Známa prozaička a poetka debutovala básnickou zbierkou Požičaj mi deň (1963), v ktorej prevažujú prírodné motívy a pocitové vnímanie sveta. V ďalších zbierkach Zaklínadlá (1965), Malý svet (1977), Nepovedala som nahlas (1998), ale predovšetkým v zbierke intímnej lyriky Skôr ako potemnie slnko (2003) nastoľuje základné otázky o krehkosti ľudského citu, dočasnosti šťastia a zamýšľa sa nad trvalými hodnotami v ľudskom živote, pričom nezabúda na spoločenské väzby. schovat popis