Děžo Ursiny Livres

Kniha - "román v listoch" slovenského hudobného skladateľa a speváka Deža Ursinyho. Listy dôvernej priateľke - osobné, každodenné, sú priamym svedectvom o krajine, priateľstvách, tvorbe a osude tohto výnimočného muža.

Takmer denníkové zápisky pozorovaní a myšlienok, citáty z kníh a výstrižky z novín, ktoré zaujali hudobníka a filmára Deža Ursinyho v rokoch 1990 až 1992.

Listy Deža Ursinyho Eve Rosenbaumovej Jabloň v zime prichádzajú zďaleka, a predsa zblízka. Zďaleka: od ich vzniku uplynulo štyridsaťpäť rokov, od Dežovej smrti dvadsať. A predsa zblízka: uzatvárajú, akoby račím chodom, vedno s listami Zdenke Krejčovej Moja milá pani (2007) a so vzájomnými listami so synom Jakubom Ahoj tato – milý Kubo (2015) akýsi voľný triptych, trojdielny obraz Dežovho života a doby, v ktorej sa odohrával. S trochou nadsádzky a ľahko parafrázujúc možno hovoriť aj o Dežovej ceste pedagógiou, praktickou životnou skúsenosťou od prvej do poslednej lásky. V Jabloni v zime sa prelínajú a zmiešavajú tri prúdy. Jeden tvorí čas Dežovej lásky k Eve, v ktorom sa rozhoduje o jej trvaní, bytí a nebytí, druhý hraničný, liminálny čas ritualizovaného prechodu medzi svetom slobody a neslobody, tretí čas obnovenia poriadku a vzniku toho, čo sa nazývalo dobovo príznačným pojmom reálny socializmus, ktorý mal v každodennej podobe biedermeierovskú tvár, ale v spoločenskej oblasti znamenal revíziu starých a potvrdenie inovovaných foriem totalitného režimu. Tieto tri prúdy sa v listoch navzájom prepájajú a vytvárajú v momentkách spoločného toku punktuálnu Dežovu správu Eve o stave seba a sveta. Je to správa o intímnom milostnom vzťahu, plnom vnútornej neistoty, ktorá je zároveň svedectvom osobného tápania a dokumentom dobovej perverzie.

Uprostred nekonečnej Tichej vojny, ktorej hluk ani zmysel nepoznám, precitám do rána ako do prázdneho zrkadla. Pohybovať sa jeho vnútrom je také anjelsky ľahké, že najmenší záblesk spomienky na voľný pohyb vzduchom mi prichodí ako prechod odporujúcou blanou tmy, ako brodenie sa tuhnúcim asfaltom. Sám pohľad je tým zrkadlom. Necudne naho striehnucim na to, čomu sa bez clonenia odovzdá. A na to, čo súčasne v sebe obsiahne a polapí. Deň sa začína touto priľnavou , šokujúco konečnou nahotou, ktorú zo seba nemôžeme sňať. V okamihu svojho obnaženia prakticky ruší všetky jednotlivé objekty, taviac a zlievajúc ich na okamih do Jedného.... Básnik Ivan Štrpka svoj román venoval Dežovi