Jaroslav Klus Livres

Tvorba Jaroslava Klusa (1971) je rôznorodá. Okrem divadelných hier, básnických zbierok a poviedok sa prezentoval aj románmi Hodina vlka (2015) a Pseudologia phantastica (2017), za ktorý získal prémiu Literárneho fondu a cenu PEN klubu. Jeho ostatné dielo Sólista je predovšetkým románom o slobode a nezávislosti umelca, v tomto prípade i o slobode a nezávislosti jednotlivca, žijúceho v konkrétnej Čadci, v konkrétnej malomeštiackej spoločnosti v podmienkach socializmu a prechodu ku kapitalizmu. Jeho hlavným hrdinom je básnik Samuel Trewinský, ktorý sa podujal prerozprávať svoj štyridsaťročný životný príbeh. Retrospektíva sa premieta do presne vymodelovaných segmentov životného príbehu v konkrétnom čase a s konkrétnymi aktérmi, no tu a tam sú prestrihnuté rozprávačovými fiktívnymi dialógmi s osobami, ktoré priamo či nepriamo formovali jeho život (otec, Rudolf Sloboda, Dominik Tatarka) a ktoré sa podieľajú na budovaní pluralistického smerovania celej prózy. Láska k literatúre je naozaj silnejšia ako všetky ideológie, morálky a moralizmy. Cítiť ju z každej jednoduchej vety, z láskavého humoru i zo vzťahov k postavám a ich konaniu. Konkrétnosť a Klusova suverénna orientácia v realitách však chránia autora pred vytváraním akýchkoľvek idyliek. Opäť máme pred sebou prózu s ostrým kritickým nábojom.

Klusov román Pseudologia phantastica je smutný a autentický príbeh, ktorý slúži ako poučenie a výstraha. Hlavný hrdina, trpiaci psychickou chorobou, prostredníctvom listov vytvára mozaiku svojho života. Autor využíva rôzne formy na zobrazenie cesty psychiatrického pacienta, ktorý sa vracia do normálneho života, stáva sa riaditeľom školy, píše román a nakoniec ho vydáva. Príbeh sa však zlomí, keď sa dostaví obdobie slávy, ktoré vedie k rýchlemu rozvratu rodiny a osobnosti. Po krátkom opojení úspechom, alkoholom a novou láskou sa hrdina opäť ocitá na psychiatrii, kde namiesto románov píše korešpondenciu svojej duševnej chorobe. Kniha, písaná realisticky, zaujme čitateľa pasážami plnými nádeje a romantiky, ale aj zúfalými listami zničenej osobnosti, ktorá obviňuje psychickú chorobu za svoj stav. S pohnutím sledujeme zaslepenosť hlavnej postavy, ktorá sa nedokáže ovládnuť a hrozí jej tragický koniec. Po prečítaní zostáva v čitateľovi ticho a priestor na zamyslenie o tom, ako žijeme a či má zmysel honba za slávou a úspechom.

Hodina vlka je čas medzi nocou a dňom, keď sa človeku podľa severskej mytológie zjavujú veci nevídané. Autor si zvolil pre svoj príbeh dvoch rozprávačov: mladého muža, ktorý hľadá samého seba a lono vhodné na zachovanie rodu, a syna, čo pred narodením spomína na dôležité okamihy zo života otca. Napriek zdanlivo zložitej forme ide o vtipný, humorne ladený príbeh, prekypujúci emóciami, bizarnými scénkami, ale aj nie vždy príjemnými udalosťami z našej nedávnej minulosti. Obrázky zo života otca syn vo forme spomienok zdedil, a to len preto, aby na ne hneď po narodení zabudol a všetko sa mohlo zopakovať odznova.

Jaroslav Klus získal Cenu Ivana Kraska za básnickú zbierku Dejiny postele a Prémiu Literárneho fondu za pôvodnú tvorbu za román Pseudologia phantastica. Panoptikum voskových figurín je zbierkou štrnástich poviedok, v ktorých sa Jaroslav Klus snaží charakterizovať rozličné typy spisovateľov, nemajúc na mysli žiadneho konkrétneho, iba ak seba. Ako hovorí: „Nastavujem zrkadlo a nedbám pritom, že veľa prezrádzam aj sám o sebe a že za niektorými typmi autorov možno nájsť i moju vlastnú životnú a spisovateľskú skúsenosť. Spisovateľ je pre mňa médiom, ktoré v sebe koncentruje nielen mentálne vlastnosti fyzického a sociálneho subjektu, ale aj nepredvídateľné vlastnosti tvorivého subjektu, intenzívne vnímajúceho podnety vonkajšieho sveta, vrátane tých najnepostihnuteľnejších, a pokúšajúceho sa premeniť ich na estetickú realitu. Môj spisovateľ sa takto stáva literárnou postavou s neobmedzenou variantnosťou premien, s viacznačným sémantickým vyžarovaním z pevného bodu, zovretého poviedkovým tvarom.“ Primárnym cieľom autora je pobaviť čitateľov. Či sa mu to podarilo, posúďte sami.

V románe Myšlienkové oddelenie píše duševná choroba listy hlavnému hrdinovi, Kristiánovi Trewinskému, ktorá chce mať skrachovaného riaditeľa školy i učiteľa, záletného a preto rozvedeného manžela, pijana a uznaného psychiatrického invalida iba pre seba a pre písanie. Po hrdinových trpkých skúsenostiach v reáli života akoby vychádzalo najavo, že duševná choroba bola akýmsi anjelom strážnym spisovateľa: excentrický románopisec sa zmieruje s tým, že má duševnú chorobu, ktorá je predsa len akýmsi motorom jeho talentu i spisovateľskej inakosti, opäť sa po smrti skvelej matky presťahuje z azylovej Oravy do svojho rodného mesta k príliš realistickému otcovi, zmieri sa so synom, ktorý sa hanbil za jeho výčiny, a súhlasí s protialkoholickým liečením, lebo alkoholizmus ho oberá o sily na písanie. Autor tým, mimochodom, podporuje aj uznanie inakosti (duševnej úchylky) za legitímnu súčasť spisovateľského vybavenia. To, ako Klus zvládol tieto posuny v genealógii svojho hrdinu, ako vymodeloval z naoko malicherných skutkov svojich postáv kompaktnú životnú drámu, ako sa vďaka svojej štylistickej bravúre, dôslednosti a jemnosti prepracoval k sujetovo jednoliatej výpovedi, ako jeho literárna výpoveď prenikla nielen k uveriteľnej pravde o našich časoch, ale načrela aj do metafyzických sfér života a tvorby, je hodné uznania.

Oravský rodák, učiteľ Jaroslav Klus sa venuje básnickej, prozaickej a dramatickej tvorbe. Svoju poéziu a prózu najprv publikoval v časopisoch Dotyky, Nové slovo, Slovenské pohľady. Po oceneniach v rôznych literárnych súťažiach vydal básne aj knižne. Na okraj vydania Klusovej zbierky básní Marián Grupač napísal: „Básnická zbierka Dejiny postele je prirodzene rozčlenená do dvoch časti: Rok A, kam autor zaradil zväčša básne reflexívne, prostredníctvom ktorých umožňuje nazrieť i ďalej a hlbšie, než sám vôbec tuší, druhá časť Balada o slame je súborom poetických ,rustikálnych? výprav do dediny, za mesto... Podľa bydliska Jaroslava Klusa možno tušiť, že ide prevažne o momenty z Oravy, ktorá sa v jeho optike mení na akési takmer až zázračné slovenské Macondo, možno aj na čosi viac...“. Je to knižočka rozsahom útla, obsahom však hutná, navyše ilustrovanú pôsobivými kresbami Barbory Cyprichovej.