Silvia Lispuchová Livres

Karol Duchoň. Nespútaný, očarujúci spevák s nádhernou barytónovou farbou hlasu a unikátnym prejavom, aký sa nedá naučiť. S takým sa človek jednoducho narodí. Slovenský Tom Jones, ako Duchoňa často prezývali, rozvíril stojaté vody domácej populárnej hudby. Vynikal veľkým hlasovým rozsahom a dodnes ho považujú za výnimočný zjav na slovenskej hudobnej scéne, za talent, aký sa rodí raz za tisícročie. Piesne Karola Duchoňa poznajú viaceré generácie. Jeho hlas a prejav sú natoľko unikátne, že nie je možné, aby nezasiahol aj dnešnú dobu.

Prvý raz videl električku ako devätnásťročný, keď do Bratislavy pricestoval na pohovory na VŠMU. „Sedlák v meste“, ako sám seba nazýva, ešte ani nezavrel ústa od prekvapenia, a už stál pred prijímacou komisiou. Za stolom sedeli legendy ako Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Jozef Budský či Karol L. Zachar, muž s vycibreným slovníkom, ktorý zo seba dostal jediné škaredé slovo – zadok, aj to iba z donútenia. Na herectve boli jeho spolužiakmi Zuzanu Kocúriková, Silvia Turbová, Juraj Kukura, Andy Hryc a s obľubou žúrovali v byte babičky Zuzany Kocúrikovej zvanej Kocka. Profesora Ladislava Chudíka spoločne podozrievali, že je tajne zaľúbený do jednej z ich krásnych spolužiačok. Po vysokej zobrali Dušana Tarageľa ako jediného chlapca z ročníka do Slovenského národného divadla. Tam sa kamarátil s Michalom Dočolomanským, ktorý rád robil jeho deťom Mikuláša a učil ich neslušné pesničky. Spoločne založili firmu Dočo-Tara a linoleom oblepili schody aj v dome Františka Dibarboru. V divadle patril Tarageľ k hlavným spoluorganizátorom slávneho fľašového posedenia, na ktorom sa každý rok zabávali všetci herci až do rána. Dodnes sa diví, koľkí z nich sa vtedy navzájom bozkávali, pričom v živote by nepovedal, že niektoré dvojice by mohli mať k sebe tak blízko. V tejto knihe povyťahoval na svojich kolegov toľko kurióznych a zábavných historiek, že mu nezostáva iné, len dúfať: „Hádam ma nezabijú.“

Písal sa rok 1955 a v bratislavskom Večerníku vyšiel článok s titulkom Usmievavý Ferko Kovár zabáva svojich spolužiakov. Malý štvrták si do školy v prírode v našich veľhorách pribalil maňuškové divadlo s úmyslom pobaviť spolužiakov. Divadlo hral aj svojim kamarátom usadeným na dvore za domom na Tabakovej ulici v Starom Meste, kde vyrastal. Z neba padali plagátiky s textom „Proletári všetkých krajín spojte sa“, ktoré na Bratislavu zhadzovalo lietadlo, a malý chlapec predvádzal predstavenie, ktoré si sám vymyslel. Keď na Firšnáli, ako po starom volali Gottwaldovo námestie, dnes Námestie slobody, púšťali šarkany, ten jeho sa odtrhol, vyletel do výšky a padol priamo na Novú scénu. Prešlo pár rokov a on v nej začal hrať. Na doskách, ktoré preňho znamenajú celý svet, stojí dodnes. Vraví, že keď človek starne, oveľa častejšie sa ponára hlbšie a hlbšie do pivnice svojej pamäti a stále sa prekvapuje, čo všetko v nej skladuje. Desiatky pôvabných historiek, ktoré zaplnili túto knihu, aby potešili našu ustráchanú dušu.

Keď sa prevalilo, čo mi vlastne je, potvrdilo sa, že rakovina spôsobuje, že niektorí ľudia sa boja zavolať a spýtať sa, ako sa mám. Moji hereckí kolegovia neboli výnimkou. Niektorí sa zmohli na povzbudivé slová, iní ostali ticho a ja som si hovoril: „Ako to, veď sme kamaráti?!“ Zavolať alebo nezavolať, to je dilema. Tým, čo volali, som niekedy povedal: „Dajte už pokoj!“ a tých, čo mlčali, som občas kritizoval. Keď sa od volajúcich dozvedeli, že hromžím, usúdili, že so mnou to asi nie je až také zlé. Moja dlhoročná paneláková manželka, Božidara Turzonovová, mi však pravidelne volala a radila, ako všetko zvládnuť, lebo ona vie všetko. Juraj Slezáček, známy herec, ktorý o zákernom ochorení dokáže hovoriť otvorene a s trpkým humorom, v tejto knihe pravdivo a s iróniou opisuje svoj zaujímavý život plný zábavných príhod. V závere píše: „Vyfasoval som šikovnú chorobu, stal som sa populárny, ľudia ma zastavovali, pýtali si autogramy, fotili ma, a dlhý čas som bol hviezdou bulváru. Je to trochu smutné, ale je to tak. Vlastne je to celé, s prepáčením, nahovno.“

Má tridsaťsedem a celú polovicu života vie, čo je zač. Predstavujú ho ako Viktora Horjána - homosexuála. Ako jeden z mála hercov si povedal: „No a čo, veď je to tak!“ Svoju orientáciu nikdy nepotreboval zdôrazňovať. Napriek tomu z neho urobili vlajkonosiča homosexuálov, ktorý poburoval národ, keď sa v páre s mužom odvážne postavil na tanečný parket v televíznej šou Let's Dance.Hral v niekoľkých muzikáloch a už roky ho vídame v divadle GUnaGU, má vlastnú talkshow, spieva šansóny, lebo ako vraví: „Som pestrofarebný.“ A taký je aj jeho život. Aby kamarátovi pomohol dostať sa z rakoviny, nafotil kalendár - nahý v zime v uliciach Bratislavy. Kamarát zomrel a rakovinu dostal Viktor sám. Aby sa z nej vyhrabal, držal hladovku, pil iba šťavy, ale vo svojom milovanom GUnaGu hrať neprestal. Tvrdí, že herectvo sa dá dobre robiť iba vtedy, keď je človek vo svojom osobnom živote vyrovnaný, mal by si byť načistom, kam vlastne patrí. A bol by rád, keby tieto zápisky inšpirovali jeho nevysporiadaných gaykolegov k tomu, aby sami prišli na to, že žiť v klamstve je hlúposť. Vraj sex nám v priemere zaberie asi 15 minút denne. Tak načo robiť také ceremónie?!

Profesia programovej televíznej hlásateľky sa skončila pred vyše 20 rokmi, väčšina ľudí si však stále pamätá ich tváre a hlasy. Hlásateľky boli obdivované a rešpektované, málokto však vie, ako vyzeralo zákulisie ich profesie. Ako prebiehali prijímacie konkurzy a koľko jazykov museli ovládať? Prečo sa všetky texty museli učiť naspamäť a koľko času strávili v maskérni? Ako vyzeralo prvé vysielanie Slovenskej televízie a prečo hlásateľky museli v roku 2003 skončiť? * Dana Hermannová * Nora Beňačková * Ada Straková * Alena Heribanová * Emma Tekelyová * Soňa Müllerová * Miloš Bubán * Renáta Špačková * Jaroslav Buček * Hana Rapantová * Hilda Michalíková * Blažena Kočtúchová * Jarmila Košťová * Elena Galanová * Alžbeta Štrkulová * Jana Hauserová * Izabela Pažítková * Nora Selecká * Ľubomír Bajaník

V tejto knihe rozprávajú desiatky známych hercov, ktorí sa v spomienkach vracajú do čias, keď Pavol Mikulík stál na našom hereckom Olympe. Paľo nemohol príbeh svojho smutného života vyrozprávať sám. Mal len 49 rokov, keď ho porážka nemilosrdne vyradila z divadla aj zo života. Vzala nm nielen schopnosť chodiť, ale aj súvisle rozprávať. Pripravila ho o povolanie, o rodinu a, žiaľ, aj o mnohých priateľov. Paľo bol na dne, nechcelo sa mu viac žiť. Zo dňa na deň spadol z Olympu do priepasti. A keď sa zdalo, že sa z nej už nikdy nedostane, povedal si: „A just nie!“ Našiel silu a prekonal najťažšiu skúšku svojho života. Dnes sedí na invalidnom vozíčku a opäť hrá. Pre ľudí, ktorých miluje a ktorí milujú jeho.

Profesor František Makai pochádza zo známej bratislavskej lekárskej rodiny. Vyrastal v centre Bratislavy. Jeho rozprávanie začína spomienkou na starú Bratislavu, rodičovský dom, na slávneho učiteľa hudby, skladateľa Štefana Németha-Šamorínskeho a na množstvo rodinných priateľov – väčšinou známe osobnosti z kultúrneho a lekárskeho prostredia. Vo veku sedemdesiat rokov plný vitality, je prednostom I. ortopedickej kliniky v Bratislave. Napísal stovky publikácií, z ktorých mnohé sa stali prínosom nielen v našej, ale aj v svetovej medicíne. Ako vášnivý cestovateľ prešiel celý svet. Z jeho rozprávania sa dozvedáme množstvo zaujímavostí z lekárskej praxe vynikajúceho ortopéda.

Súbor trinástich poviedok Silvie Lispuchovej, redaktorky Nového času, je výrazným prozaickým debutom. Jej poviedky sú plné svojráznej atmosféry i groteskných situácií, odrážajúcich realitu malých ľudí s veľkými nešťastiami. Autorka píše s humorom i skepsou o ženskej i mužskej sexualite, o naplnených i nenaplnených očakávaniach a o rôznych podobách partnerských vzťahov.