Víťazoslav Hronec Livres

Víťazoslav Hronec (narodený v roku 1944 v Srbsku), autor románu Plný ponor (Bratislava, zbierky poviedok Prievan (1976) a Pán vzduchu a kráľov syn (1999) a niekoľkých kníh esejí a kritík. Vydal aj päť básnických zbierok. Na Slovensku vyšli dva výbery z jeho tvorby: Podiel na jablku (Bratislava, 1990) a Dvere na nástupišti (Martin, 2010). Zbierka básní Príkre svahy vyšla v roku 1993 po srbsky pod názvom Strma ravan. Člení sa na štyri časti, každá z nich je tematicky odlišná, napríklad Tŕň pod jazykom pripomína poetické politické komentáre. Takže pre Hronca niet témy, ktorú by sa nepokúšal spoetizovať. Autor stavia na sile logického kontrastu a navodenia silného pocitu. Autorova poézia písaná voľným veršom je zložitá, nedá sa čítať len povrchne. Treba si na ňu dožičiť čas, a rozlúštiť básnické hádanky. Z externého hľadiska sa niekedy ťažšie nahliada do myšlienkového procesu tvorcu, inokedy čitateľa zalejú vlny silných emócií alebo je vťahovaný do filozofických hlbín. Zaujímavosťou je fakt, ide o Slováka zo Srbska, čiže zbierka umožňuje pozoruhodné nahliadnutie do sveta slovenskej poézie, ktorá vzniká za hranicami nášho štátu.

Knižný výber esejí popredného slovenského spisovateľa, esejistu a redaktora Víťazoslava Hronca sa sústreďuje na otázky básnickej tvorby na prelome ideových epoch počas a po skončení postmoderny. Hroncov originálny myšlienkový svet, demonštrovaný na niekoľko spôsobov v jeho básnickej a prozaickej tvorbe, sa v esejach dostáva do zdvojenej pozície subjektu, ktorý si je sám sebe objektom výskumu a takto definovaný a definujúci načrtáva kontúry nových vizií sveta. Zostavovateľka Marína Šimáková Speváková vybrala z rozsiahlej autorovej tvorby eseje, ktoré postupne zviditeľňujú situáciu človeka v individuálnom a historickom časopriestore v závere 20. storočia a na začiatku nového milénia.

Profilový výber z tvorby významného predstavitel'a slovenskej literatúry vo Vojvodine, ktorý bol nielen literárnym tvorcom, ale aj redaktorom a organizátorom literárneho života, pozostáva z troch častí; predstavujú Hronca ako básnika, prozaika a esejistu zamýšl'ajúceho sa nielen nad tradíciou básnickej tvorby vojvodinských básnikov, ale aj nad smerovaním poézie v širších súvislostiach, najmä v spätosti s duchovným vývojom človeka.