Magdalena Bystrzak Livres

Afirmáciu kultúrnej zmeny v prvej polovici 20. storočia autori a autorky hodnotia a interpretujú „zdola“, na základe kritérií a postupov, ktoré určujú skúmané texty. Berú do úvahy najmä progresívny vektor slovenskej kultúrnej tradície a všímajú si množstvo odlišných a často aj protirečivých dobových predstáv o pohybe „vpred“. Z viacerých strán sa snažia nazrieť na slovenské modernizácie a uchopiť podoby modernizačného naratívu, pre ktorý často vágne definovaná „zmena“ bola ústredným pojmom s mobilizačným potenciálom. Publikácia Zmena v praxi (limity – možnosti – spory) ponúka preto súbor čiastkových autorských interpretácií konfrontujúcich sa s tou istou široko koncipovanou otázkou: ako sa projekt modernej kultúry realizoval v slovenských podmienkach? A tiež: z akých umeleckých a ideových zdrojov čerpal? Bol napokon nástup modernosti naviazaný aj na modernizačné projekty, ktoré nielen v slovenskom prostredí vznikli skoršie? Je možné hľadať produktívne inonárodné analógie a vyhnúť sa izolovanému pohľadu na jednotlivé modernizačné gestá?

Mladá generácia, ktorá v tridsiatych rokoch vstúpila do politiky, prirodzene upresňovala svoj status aj v kultúrnospoločenskej sfére. Nastúpila v atmosfére zmeny – ako očakávaný subjekt kultúrnych, spoločenských a politických pohybov. Formovalo ju demokratické československé školstvo a – aspoň formálne – bola odborne pripravená na prevzatie úloh, ktoré diktovala súčasnosť. Disponovala kultúrnym kapitálom, ktorý jej dovoľoval rozvíjať všetky oblasti modernej slovenskej spoločnosti, avšak svoju pozíciu musela často negociovať a upresňovať. Jedným z jej príslušníkov bol mladý Alexander Matuška. Je známe, že zámerne ironizoval, rád hyperbolizoval. Vystupoval z pozície rétora, miestami aj moralizátora, vedome sa prihlásil k figúre „výtržníka“, ktorý „špiní“ do vlastného hniezda. Išlo o gesto, štylizáciu, uplatnenie autorských individuálnych ambícií v podmienkach, ktoré ponúkala doba.