Fedor Matejov Livres

J. Ondruš (1932-2000) predstavuje jedného z kľúčových autorov slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia. Predznamenal to už jeho debut Šialený mesiac (1965). Reedície, nové autorské verzie textov, ako aj kriticko-interpretačná práca nad nimi od 80. a predovšetkým od 90. rokov „vyvolali po mene“ tohto autora z literárneho ústrania či nepriazne 70. rokov. Prvý z textov rekapituluje po polstoročí pri debutovej zbierke jej celkové gesto, motivický svet oscilujúci medzi zmyslovou konkrétnosťou a strohosťou, ako aj neprepočuteľnú životnú naliehavosť. Druhý z textov detailnejšie predostiera možnosti čítania samotnej existenciálne vypätej a poeticky komplikovanej básne Šialený mesiac, ktorá dala zbierke inšpirujúco excesívne pomenovanie i významovú dominantu. Pripomenutím elementárnej krásy, citlivosti a presnej vecnosti Ondrušových začiatkov je interpretačný návrat k juvenilnej básni Spamäti. Autor predkladaného komorného zväzku tu pokračuje v rozboroch a výkladoch poézie J. Ondruša, ktoré pred časom boli podané v jeho súboroch Lektúry (2005) a Meandre (2015).

Lekcie (z) poézie sa synekdochicky venujú slovenskej poézii druhej polovice 20. storočia - z hľadiska regenerácií a nekróz, askézy a excesu ako autorských gest, dobových posunov či premien i umeleckých postupov. Dôraz sa tu kladie na významové oscilácie básnického textu. Konkrétne lektúry sú venované básňam Jána Ondruša. Tieto témy rámcuje skica k premenám poézie po r.1945. Skúsenosť s poéziou viedla aj čítanie prózy Pavla Vilikovského - preto figuruje v Lekciách (z) poézie. Autor v predkladanom zväzku pokračuje v práci nad textami slovenskej poézie, resp. literatúry, ako ju priniesli knižné súbory Lektúry (2005), Meandre (2015).

,,Lektúry zahŕňajú autorove štúdie z rokov 1984 - 2000 a okrem jednej, venovanej neskorej tvorbe Dominika Tatarku, sa zaoberajú dielom básnikov Jána Ondruša, Jozefa Mihalkoviča, Milana Rúfusa a Ivana Laučíka. Už samotný prístup k fenoménu básne je pre Matejova príznačný: neskúma ani tak jej spoločenské či kultúrne okolie - čo patrí k úlohe literárnych historikov - ako skôr jej vnútorný organizmus, jej stavbu, jej motivické filiácie s dielom iných autorov." Jozef Bžoch

Slovami autora: ,,Titul Fragmenty. Z premien písania o literatúre od 60. rokov po 90. roky si vyžaduje doplňujúce spresnenie. Reč je tu predovšetkým o písaní venovanom súdobej/súčasnej literatúre a v rámci toho zväčša o kritike a interpretácii poézie."

Súbor textov Meandre je venovaný synekdochicky slovenskej literatúre od prelomu 40. a 50. rokov po prelom 80. a 90. rokov. Jeho rozpätie evokačne možno vymedziť na jednej strane situáciou povojnovej emfázy a komemorácie „staviame ti máj" (názov dobovo príznačnej krátkej prózy D. Tatarku) a na strane druhej melancholickou situáciou „sochy v meste sú zahalené, /už dlho" (verše Š. Strážaya fixujúce urbánnu scenériu z prelomu rokov 1989-1990). Zvolený titul Meandre evokuje utváranie, priebeh, tok, dianie umeleckého textu v jeho čítaní, chápaní a výklade a zároveň aspoň potenciálne privádza k slovu aj tie metonymické súmedznosti, dotyky a prieniky, čo toto dianie obklopujú, „energeticky" dotujú,a tak invenčne spoluutvárajú „svet" textu. V Meandroch ako témy figurujú texty M. Rúfusa, M. Válka, I. Kupca, J. Ondruša, I. Laučíka, Š. Strážaya, D. Tatarku, P. Vilikovského, A.Vášovej, M. Hamadu... Ich dialogickými partnermi sa v autorovom chápaní a podaní stávajú dobová ideológia, dobová kritika a kritika doby, evidentná či latentná intertextualita, segmenty výtvarného umenia, autobiografickosť, telesnosť ako základ našej existencie i „látka" sveta.