Monika Vrzgulová Livres

Nebojte sa, táto kniha neobsahuje žiadne zjednodušené návody, ako praktikovať vlastenectvo veľkohubým štýlom súčasných „národniarov". Naopak, po jej prečítaní sa môžete stať skutočným zrelým vlastencom a tiež feministom. Národná hrdosť a vlastenectvo, to sú veľké slová, dajú sa však rozmeniť na každodenné javy, ktoré sú zrozumiteľnejšie. Najmä, ak sú vyrozprávané vo forme príbehov. Zábavných, strašných, smiešnych a často celkom absurdných príbehov mužov a žien prežitých za posledných sto rokov v našej krajine. Etnologička Monika Vrzgula ich pôvodne písala pre inZine a podobne ako na internete, aj v knihe sú rozčlenené do troch častí. Prvá Poznáme sa, Slováci rozpráva o živote ľudí za prvej republiky, slovenského štátu i za socializmu, o obyčajných ľuďoch, strednej triede, elite i politikoch, o tom ako pracovali, podnikali, zabávali sa, bojovali a tvorili naše dejiny. Do druhej časti sú sústredené príbehy malých, ale našich slovenských miest. Posledná časť nazvaná Aj v sukni sa dá bežať tak rýchlo, že predbehnete dobu pojednáva o slovenských ženách, čo boli trochu popredu. Táto útla knižka ilustrovaná drobnosťami majstra Danglára s vtipom a pôvabom presviedča o tom, že mať spoločné spomienky znamená niekam a k niekomu patriť. A to i napriek tomu, že spomienky a názory na tú istú udalosť sa u jednotlivcov či skupín ľudí výrazne líšia.

Text je logicky rozdelený do kapitol reprezentujúcich históriu a najzaujímavejšie pamiatky mesta. Ostatné pamiatky sú popísané v časti prechádzka mestom. Sprievodca obsahuje popis najvýznamnejších kúpeľných miest a hradov v okolí. Návštevník ocení zoznam otváracích hodín galérií, múzeí a zaujímavostí v meste. Na záver sprievodcu sú uvedené lokálne špeciality a recepty.

Publikácia vychádza ako prejav uznania a úcty Ľ. Liptákovi, DrSc. pri príležitosti jeho významného životného jubilea. Osobitne poukazuje na jeho plodné pôsobenie v Historickom ústave SAV.

Autorka v tejto publikácii sumarizuje svoje aktuálne poznatky získané dlhodobým výskumom problematiky holokaustu na Slovensku, jeho reflexie v spomienkach pamätníkov i obrazy šírené v súčasnej spoločnosti Slovenska. Zamýšľa sa nad možnosťami metódy oral history pri výskume tejto témy, jej úskaliami i pozitívami. Významné je pre ňu využitie tejto kvalitatívnej metódy zameranej na mikroúroveň spoločnosti, na subjektívne prežívanie veľkých dejín, priamy kontakt bádateľa s človekom, ktorý tieto udalosti prežil. Predstavuje jednotlivé dlhodobé výskumné projekty, ktoré autorka realizovala, ich výskumné vzorky, spôsob a podmienky práce. V tretej časti predstavuje spomienky na holokaust z dvoch perspektív: obetí (židovských pamätníkov) a divákov (ich nežidovských susedov, ktorí boli svedkami, no nie priamymi aktérmi diania). V závere sa zamýšľa nad vzťahom pamäti spomienkového spoločenstva a jeho vlastnými identitami, porovnáva spôsoby spomínania u židovských a nežidovských respondentov a uvažuje, čo prezrádzajú o vzťahoch medzi nimi a o ich vlastných referenčných skupinách.

Monografia, predstavuje vstup do dôležitej, no na Slovensku nie dostatočne preskúmanej problematiky. Autori jednotlivých kapitol vo svojich textoch analyzujú rôzne aspekty komunikácie a vzťahov medzi generáciami v súčasných bratislavských rodinách, pričom svoje poznatky zasadzujú do komplexnejšieho rámca európskeho výskumu.Závery, ku ktorým dospeli, sú jednoznačné: generácie rodičov, detí a vnukov sa navzájom potrebujú. Chcú a musia kooperovať na úrovni spoločnosti, komunity alebo rodiny, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žijú v spoločnej domácnosti alebo bývajú oddelene. Každá generácia prináša do spoločného vzťahu vlastné skúsenosti, zručnosti, aj emócie. Fungujúca spoločnosť i rodina je výsledkom práve tejto spoločne zdieľanej rozmanitosti. Za najväčšiu výzvu pre budúce výskumy považujú autori zachytenie ambivalencie vzťahov a komunikácie medzi generáciami v súvislosti s konfliktami medzi nimi. Zistenia, ku ktorým dospeli, upozorňujú na zaujímavé trendy a súčasne otvárajú ďalšie otázky, ktoré bude potrebné preskúmať.

Pätnásť osobných spomienok možno čítať ako obsahovo i formálne špecifické a neopakovateľné svedectvá o tom, ako sa konkrétnym ľuďom neočakávane rýchlo, bolestne skončilo detstvo.

Dialóg dlhoročných kolegov a priateľov. Monika Vrzgulová kladie zvedavé otázky Petrovi Salnerovi, aby si vzápätí úlohy vymenili. Spektrum otázok a odpovedí smeruje k tomu, čo vedia alebo si pamätajú o svojich predkoch, cez spomienky na bratislavské, resp. trenčianske prostredie v období detstva a dospievania, študentských rokov, no nechýbajú ani informácie o osobných záujmoch či názoroch, ktoré vyplývajú z ich dlhoročnej vedeckej práce. V dialógu sa postupne vynárajú asociácie, udalosti a súvislosti, ktoré si zdanlivo nepamätali alebo neuvedomovali a v rozhovore vyústia do prekvapivého poznania.