Bohumila Ferenčuhová Ordre des livres

V roku 1919 posmešne nazvali Bohdana Pavlů, československého splnomocnenca a diplomatického zástupcu v Rusku, legionári, ktorí túžili vrátiť sa domov. Tento životopis, rozdelený na tri časti - Mladosť, Mužnosť a Múdrosť - sa snaží vrátiť Pavlůa do historickej pamäti Slovenska a Českých zemí. Každá časť sa viaže na iné historické obdobie: jeho mladé roky a vzdelávanie v Rakúsko-Uhorsku, hrdinské časy počas prvej svetovej vojny a československého odboja v Rusku, a vrchol kariéry ako diplomata prvej Československej republiky, kde pôsobil v Bulharsku, Dánsku, a Sovietskom zväze, až do jeho predčasnej smrti v máji 1938. Pavlů študoval právo, miloval literatúru a bol fascinovaný politikou. Ako literárny kritik a zakladateľ literárneho časopisu Prúdy je známy na Slovensku. Cieľom je predstaviť ho ako významného novinára a diplomata, pričom súhlasím s názorom jeho spolubojovníka Ivana Markoviča, že po Masarykovi, Štefánikovi a Benešovi patrí Pavlů medzi najvýznamnejšie osobnosti prvého československého zahraničného odboja.

Osudy jedenástich slovenských diplomatov od Štefánika po Clementisa pohľadom popredných historikov s bojatou fotografickou prílohou.

Veľká väčšina mobilizovaných Slovákov a Čechov vstúpila do vojny ako bojovníci za Rakúsko-Uhorsko. Česi a Slováci sa však postavili do zbrane aj v opačnom zoskupení. Bojovali na strane Srbska, Ruska, Francúzska, Veľkej Británie, Talianska, Japonska a Spojených štátov amerických s cieľom vytvoriť spoločný česko-slovenský štát. Jednou z ciest na uskutočnenie tohto plánu viedla cez poskytnutie vojenskej pomoci, a to v podobe česko-slovenského vojska, utvoreného z legionárov v zahraničí. Pri jeho formovaní zohral špecifickú a nezastupiteľnú úlohu Milan Rastislav Štefánik. Ako sa Štefánik pričinil o to, že prvá Československá republika sa ocitla na mierovej konferencii na strane víťazov? Kto sa zaslúžil o nábor do vojsk nazvaných légiami a aké bolo ich postavenie voči armádam dohodových mocností počas prvej svetovej vojny? Aký bol vzťah tohto zahraničného vojska k Armáde Československej republiky po jej vzniku? Čo zostalo z týchto udalostí v našej historickej pamäti? Na niektoré z týchto otázok sa pokúša odpovedať táto publikácia.

Biografia a historiografia predstavuje starý problém, s ktorým sa ľudstvo stretáva prinajmenšom od Plutarchových paralelných Životov slávnych Grékov a Rimanov. Historiografia 20. storočia dávala prednosť štrukturálnym dejinám a väčšiu pozornosť venovala skupinám než jednotlivcom. V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny. V tejto knihe uvidíme porovnanie prístupov francúzskej, českej a slovenskej historiografie a vzájomné inšpirovanie sa vzhľadom na teoretické východiská i praktické výskumné metódy. Historici z troch krajín, ktorí pracovali niekoľko rokov na spoločnej téme a položili si otázku Ako historici píšu biografie?, majú veľa spoločného. V prvom rade je to úsilie o objektivitu a uvedomenie si nebezpečenstva hagiografie na jednej a bezbrehej kritickosti na druhej strane. Pokúšajú sa zachytiť indivíduum v historicko-sociálnom a kultúrnom kontexte a sledujú interakcie verejného a súkromného. Riešia otázky vznikajúce v dôsledku napätia medzi tým, čo sa im na základe historických prameňov podarí zistiť zo života portrétovaného a tým, čo musia dotvoriť vďaka vlastnej kreativite.

Tretí diel Slovenska v 20. storočí sa zaoberá mimoriadne dôležitým historickým prelomom v roku 1918 a nasledujúcimi dvoma desaťročiami v dejinách Slovenska. Bola to historická epocha, o ktorej možno v retrospektívnom pohľade bez zveličenia povedať, že mala v slovenských dejinách jedinečný, nezastupiteľný význam.

Štúdie medzinárodného kolektívu historikov sú výsledkom výskumného projektu slovenských (SAV) a francúzskych (CNRS) historikov a otváraním ciest k iným národným historiografiám. Recenzent Milan Zemko zdôraznil, že sú to „živé témy, či už je to vzťah spoločnosti a jej kultúrneho prostredia a povedomia, úloha historicko-kultúrnej pamäti, komparácia európskych nacionalizmov v 19. a 20. storočí, alebo výskum a komparatívna interpretácia formovania národných identít stredoeurópskych národov.

Kniha prináša nielen zasvätené štúdie popredných odborníkov – Bohumily Ferenčuhovej, Dušana Kováča, Miloslava Čaploviča a mnohých ďalších, ale aj články o obraze tohto výnimočného Slováka, spolupracovníka Tomáša Garrigue Masaryka a Edvarda Beneša a jedného zo zakladateľov Československej republiky, v prameňoch ruských (Jevgenij F. Firsov), talianskych (Antonello Biagini) i štúdie o jeho pôsobení ako astronóma na observatóriu v Meudone a potom ako diplomata a vojaka. Tento zborník je spolu s nedávno vydanou edíciou francúzskych dokumentov o Štefánikovi významným prínosom k poznaniu života a diela tejto stále ešte nie dosť dobre známej postave spoločných dejín Čechov a Slovákov. Po vedeckej konferencii z roku 1999, ktorá sa zaoberala Štefánikom a na ktorej sa zúčastnili len slovenskí historici, prišlo Ministerstvo zahraničných vecí SR s iniciatívou, aby sa na spoločnej téme v roku 2009 zúčastnili aj predstavitelia krajín, kde Štefánik pôsobil: Francúzska, Srbska, Ruska, Rumunska, USA, Talianska a samozrejme aj Českej republiky. Publikácia je cenným výsledkom tejto iniciatívy.

Rozsiahla kniha štúdií o francúzsko-slovenských vzťahoch prináša najdôležitejšie poznatky B. Ferenčuhovej z jej dlhoročného archívneho výskumu a štúdia. Publikácia obsahuje 26 chronologicky usporiadaných štúdií. Od pádu Bastily 1789 po novembrové udalosti 1989 sledovala autorka vplyv historických medzníkov (revolúcia 1848/49, zjednotenie Nemecka, rozpad habsburskej monarchie, vznik ČSR a ďalších štátov, Mníchovská dohoda, protifašistický odboj, rok1989) na vývoj stykov francúzskych, slovenských a českých intelektuálov. Pozornosť zamerala aj na vznik nových názorov, postojov, hodnôt i vzájomné obohacovanie, ako aj na problematiku ľudských práv, práv človeka a občana, ktoré zostali aktuálne počas dvoch storočí až dodnes.

Kapitoly k 70. narodeninám PhDr. Valeriána Bystrického.