Taťjana Lehenová Livres

Lehenovej knižný debut nesie plný názov Pre vybranú spoločnosť (a zvlášť pre Alenku) (1989). V mnohom nadväzuje na autentizáciu výpovede dôrazom na telesnú skúsenosť a deziluzívnu reflexiu spoločenských ponúk, ktoré svojimi debutmi priniesli J. Urban a I. Kolenič. Zároveň sa ním Lehenová prezentuje už aj ako suverénna autorka s osobitým výrazovým aparátom a tematickým registrom. Zbierku tvoria pozorovania, zážitky, reflexia a sebareflexia subjektu, mladej ženy vstupujúcej do života z viacerých hľadísk (sociálne, rodové, intímne, existenciálne). Cez motívy denného rytmu, ktoré sa premietajú aj do kompozície zbierky, je výpoveď situovaná do bezprostrednej každodennej prítomnosti, v istých momentoch cez ne však na subjekt dolieha aj existenciálne limitujúci aspekt času.

Dievčina Ela vyrastá a dospieva v časoch komunizmu. V skutočnosti o komunizmus nešlo, súdruhovia a s nimi povinne celá spoločnosť sa ho iba snažili vybudovať. Nevybudovali, respektíve nedobudovali. Malá Ela a s ňou statisíce ďalších detí si však neuvedomovali, o čo ide. Svoju realitu - veď sa do nej narodili - vnímali ako jedinú možnú. Elin pohľad na svet a dennodennú skúsenosť relativizuje z veľkého odstupu ponúkaný postoj jej babičky, ktorá cez vlastné spomienky a celkom inú životnú skúsenosť komentuje Elin život. Ela - spočiatku dieťa, postupom času mladá žena - nie je zúfalec, žije naplno, so všetkým, čo sa ponúka, čo je možné. Pritom však v sebe nesie niečo, čo tají, o čom sa vonku, ale ani doma príliš nehovorí, čo jednoducho nie je možné celkom zamiesť pod koberec - mrazivý príbeh svojho otca.

Titulný motív sociálneho marga z druhej zbierky Cigánsky tábor (1991) možno čítať ako realizáciu generačne preferovaného (barbarského) situovania sa na perifériu. Viažu sa naň konotácie necivilizovaného, rustikálneho života, vitality a voľnosti. Hodnotový rub, ktorý sa ponúka pri jeho vztiahnutí na domov, predstavuje významovú rovinu provizórnych, núdznych materiálnych pomerov a neusporiadaných sociálnych vzťahov. Zbierka predstavuje kontrapunkt k prvej v tom zmysle, že subjekt odchádza z civilizácie, mesta, spoločnosti a partnera. Priestorovo jeho existenciu určujú motívy domu a záhrady, zo sociálneho hľadiska väzby na primárnu vrstvu (matka, brat a partner), zvierací a prírodný svet. Azyl pred civilizačnou hektikou sa stáva pre subjekt príležitosťou na hľadanie a kreovanie vlastnej identity cez intenzívnu zmyslovú komunikáciu s prírodou a polemickú identifikáciu s archetypálnymi ženskými rolami. Peripetie emancipačného procesu subjektu určuje jeho permanentná konfrontácia s mantinelmi života v najrôznejších ohľadoch (eros, smrť, samota, pravda, biologická, rodová, sociálna determinácia, identita…). Subjekt, ktorý zakúša ultimatívnosť života aj limity poznania, dosahuje uvoľnenie a nadhľad voči nesmiernosti života aj voči svojej vlastnej pluralite a neuchopiteľnosti.

Knižka o myške a neskôr o Miške. Rozprávanie o tom, ako sa má dieťatko v maminom brušku, čo tam robí, kým sa narodí, aké problémy spolu s mamou rieši.

Dve zbierky básní: Pre vybranú spoločnosť (1989) a Cigánsky tábor (1991). V krátkom čase boli obe vypredané. Pre vybranú spoločnosť je mestská, bohémska poézia so silnou atmosférou, dychtivá, bez sebaľútosti a sebaobdivu, zato sebavedomá a sebaironická. V druhej, reflexívnejšej a analytickejšej knihe sa subjekt rozhoduje preskúmať sám seba. Koľko svojich podôb objavil, zostáva dodnes otvorené. Cigánsky tábor je experimentálna skladba, ktorá s každým prečítaním mení svoj tvar a získava nové významy. Autorkin prínos sa hodnotí ako zásadné narušenie mýtu o tom, čo sa patrí v poézii písanej ženami. Lehenovským zmyslom pre zmyselnosť jazyka dnes v slovenskej lyrike nevládne asi nikto.