Ján Lenčo Livres

Román podľa legendy o Argonautoch. Vykreslením dobrodružnej cesty bájnych argonautov za zlatým rúnom nám autor približuje účastníkov tejto slávnej výpravy do Kolchidy tak,aby rezonovali s mytológiou a zároveň ožilo v nich to, čo je spoločné ľuďom všetkých čias... 1. slovenské vydanie.

Ján Lenčo čerpá dej tohto románu zo starovekej Sparty, z obce, ktorá mala na tie časy pozoruhodné spoločenské zriadenie. Všetci bezúhonní občania starší ako tridsať rokov mali právo zúčastňovať sa na sneme, ktorý sa nazýval appela a schádzal sa raz mesačne. Uznášal sa iba o návrhoch rady (gerusie), právo iniciatívy nemal. Gerusia mohla uznesenie snemu zrušiť. Radu tvorilo dvadsaťosem starcov (gerontov), zvolených snemom doživotne, a dvaja králi nastupujúci dedične z dvoch rodov, Eurypontovcov a Agiovcov. Moc kráľov a gerontov bola obmedzená piatimi eformi volenými na rok. Eforát sa postupne stal hlavnou oporou konzervatívnych síl v Sparte. Dej románu sa odohráva v treťom storočí pred naším letopočtom v období hlbokej hospodárskej, politickej a morálnej krízy v Sparte. Stvárňuje skutočné udalosti a okrem niekoľkých epizódnych postáv sú všetci hrdinovia autentickí.

Dielo Jána Lenču - Odyseus, bronz a krv je bez pochýb jedným z najvýznamnejších historických románov v slovenskej literatúre. Autor týmto dielom dokázal, že aj slovenský autor dokáže spracovať robustnú historickú tému na takej umeleckej úrovni, ktorá ho začlení minimálne do európskeho literárneho kontextu. Lenčo v tomto historickom románe majstrovsky, pútavou formou, avšak bez lacných zjednodušení, priblížil širokej čitateľskej verejnosti obsah veľkých homérskych eposov Iliady a Odysey. Je pochopiteľné, že v dnešnej hektickej, povrchnej a rýchlej dobe len malý zlomok ľudí siahne po vedeckých, či kritických vydaniach pôvodných eposov. Preto pre vzdelanosť širokých vrstiev majú románové prerozprávania týchto príbehov neoceniteľnú hodnotu. O to smutnejšie pôsobí fakt, že je toto brilantné dielo v posledných 20. rokoch prakticky nedostupné. Nové vydanie by teda znamenalo významný edičný počin a sprístupnenie tohto skvostného historického románu novým generáciám čitateľov.

Kniha rozpráva príbeh o chode kina Úsmev, o ľuďoch, ktorí ho navštevovali, boli s ním spätý a mali možnosť nazrieť medzi jeho kúty tajomstiev, očami vedúceho Jána Kameníka.

Poviedky o študentoch a v druhej časti kozmické poviedky

Viaceré poviedky v knižke hovoria zdanlivo o triviálnych aspektoch ľudského prežívania, autor však naznačuje, že všetko je relatívne, veci sú oveľa zložitejšie, ako sa javia a je takmer nemožné uchopiť a pochopiť všetky súvislosti, kontexty a väzby medzi fragmentmi skutočnosti, o mnohých z nich ani nemožno uvažovať izolovane, bez spojenia s ich protipólom. Pretože vo všetkom sú prítomné protirečenia, apórie, paradoxy... Jeho postavy sú konfrontované so zložitosťou, protirečivosťou sveta, mnohé z nich rezignujú pred prevahou paradoxu, mnohé ho nikdy nepochopia a len v zriedkavých prípadoch niektoré z nich dokážu nahliadnuť do zložitej spleti a dospieť k istej životnej múdrosti... V podtexte jasne čítame rozpoznanie toho, že bremeno opytovania sa je ťažké, autor ho však nesníma ani zo svojich postáv, ani z čitateľov svojich poviedok.

Didaktickou kroniku psal Ján Lenčo v podzimních měsících roku 1963. Chtěl vytvořit ironickou encyklopedii politické zlotřilosti, odhalit mechanismus negativní formy státní moci, zformulovat její filozofii. Kniha je nejenom obrazem předdemkratického období Československa, ale obrazem negativní moci na kterémkoli místě a v kterékoli době.