Daniil Granin Livres

Erstmals unzensiert: „eine ergreifende Dokumentation über die Leningrader Blockade“ Ingo Schulze. Als Ales Adamowitsch und Daniil Granin 1974 begannen, Überlebende der 900 Tage andauernden Blockade Leningrads durch die deutsche Wehrmacht zu interviewen, ahnten sie nicht, worauf sie sich einließen. Die beiden Autoren wollten kein neues Heldenepos erstellen, sondern dokumentieren, wie es den Menschen ergangen war, die damals in der Stadt eingeschlossen waren, unter Hunger, Kälte und Beschuss litten und viele ihrer Angehörigen und Freunde verloren. Um das „Blockadebuch“ 1981 zum ersten Mal veröffentlichen zu dürfen, mussten sie viele Wahrheiten der sowjetischen Zensur opfern. Erst jetzt erscheint eine vollständige Ausgabe, die die geführten Interviews sowie Tagebücher aus den Blockadejahren ohne Zensurstriche präsentieren kann. Mit einem Vorwort von Ingo Schulze. „Sie retteten sich, indem sie andere retteten. Selbst wenn sie starben, haben sie auf ihrem letzten Weg noch jemanden aufgerichtet. Und wenn sie überlebten – dann nur, weil ein anderer sie mehr brauchte als sie sich selbst.“ Aus dem „Blockadebuch“.

Základním tématem jeho románů a povídek je romantika vědecké práce, kterou naleznete i v tomto románu tohoto ruského prozaika...

Táto kniha rozpráva príbeh ľudí, ktorí sa počas blokády Leningradu usilovali odolať náporu vojny a vyrovnať sa s vlastnou bezútešnou situáciou. Každodenné bombardovanie, hlad, zima, všadeprítomná smrť. Tí, ktorí prežili, zanechali pre nás odkaz vo forme denníkov alebo svedectiev - Lýdia Georgievna Ochapkinová, mladá žena s dvoma malými deťmi; šesťnástročný mladík Jura Rjabikin; historik Georgij Alexejevič Kňazev. Spomienky sú prepísané bez akýchkoľvek redaktorských zásahov, aby sa čo najvernejšie zachoval genius loci jednej z najväčších kataklyziem moderných dejín civilizácie, svedectvo o ľudskej snahe prežiť. Tieto zápisky len občas dopĺňajú záznamy či spomienky ďalších osôb, vrátane Daniila Granina, ten vtedy počas zákopovej vojny bojoval v prednej línii obrancov Leningradu. Táto verzia diela, ktorá vyšla v slovenčine je podstatne skrátená, vychádza z anglicky upraveného vydania, s ktorým Granin, niekoľko rokov po smrti Adamoviča, súhlasil.

Známy spisovateľ zasvätil viaceré svoje diela ľuďom vedy. Jeho hrdinovia sa však prejavujú aj ako občania a osobnosti silných charakterov. Takýmto dielom je aj náš román, vypovedajúci o živote spoluzakladateľa sovietskej genetickej školy N. V. Timofejeva-Resovského prezývaného Zubor. Román a spoločenskú situáciu, ktorá vznikla okolo neho, autor charakterizuje takto: „Zubor mal veľa protivníkov už pred uverejnením románu a som tomu rád, pretože to svedčí o jeho potrebnosti. Kto sú jeho protivníci? Predovšetkým stúpenci akademika Lysenka - lysenkovci, ktorí ešte vždy zaujímajú významné posty. Je ich dosť v poľnohospodárstve i v poľnohospodárskej vede. Sú to ľudia, ktorí svojho času prenasledovali môjho hrdinu, šírili o ňom klebety a neradi vidia jeho rehabilitovanie. Napísal som román o zložitostiach, ktoré tu reálne boli aj sú, ktoré charakterizujú situáciu vo vede všeobecne. Áno, aj vo vede prebieha prestavba, ale zatiaľ asi nedostatočná. Veda bola svojho času módna, výhodná, uchytilo sa v nej veľa pseudovedcov, už spomínaných lysenkovcov.“ Granin vytvoril nekonvenčný portrét nekonvenčného človeka, ktorý pokladal za vec cti nepodľahnúť vedeckému šarlatánstvu.